Baby boom

Tento rok mala WHO celkom iné problémy, a tak vôbec nikoho nenapadlo regulovať pôrodnosť v civilizovaných, tobôž rozvojových krajinách. Do pôrodníc celého sveta sa teda nezbadane vplížil celkom nový fenomén, pre ktorý jedny newyorkské noviny našli veľmi priliehavý názov – baby boom. Zrazu začali všetky pôrodnice praskať vo švíkoch. Takúto pôrodnosť svet už dávno nezažil. Opäť sa začalo rozmáhať, že ženy rodili doma. Pôrodnosť sa začala stávať nekontrolovateľnou. Nik nemohol registrovať, koľko bolo naozaj pôrodov a koľko potratov. Všetky pôrodné baby vyliezli z tých najhlbších dier, lebo cítili šancu zbohatnúť.
WHO si to uvedomila, až bolo neskoro. Začala biť na poplach. Začala volať po regulovaniu pôrodnosti na celom svete, nie iba v rozvojových krajinách. Zrazu začala propagovať, že je najmodernejšie mať iba jedno dieťa. Presadila dokonca, že zvláštni experti tejto zdravotníckej organizácie pri OSN začali vyplácať odmeny tým mladomanželom, ktorí pri sľube manželskom zaviazali, že do piatich rokov nebudú mať žiadne dieťa.
Situácia začínala byť kritická. V niektoré dni sa narodilo dokonca toľko detí, koľko mala Zem obyvateľov. Odborníci z WHO nad tým krútili hlavami, ale dôsledky sa neodvážili predpovedať. Varovali iba pred preľudnenosťou Země. Tvrdili, že Zem vyčerpá všetky svoje rezervy potravín, ktoré ešte má. Varovali, že môže dôjsť k nepokojom, ktoré budú zapríčinené tým, že ľudstvo nebude mať čo jesť.
WHO začala skúmať príčiny baby boomu, ale stále nedochádzala k žiadnemu záveru. Jej závery sa začínali pohybovať na hraniciach fantázie, a tak WHO začala znova bubnovať na poplach. Jej zástupca dokonca prehovoril na pôde OSN v New Yorku a požadoval, aby bol trestaný každý pôrod, okrem tých, ktoré ku dnešnému dátumu už boli naplánované. Ženy, ktoré neboli prvorodičkami, boli výslovne žiadané, aby pripustili potrat. Ovplyvňovať ich nechceli. Zasadzovali sa však za prísny zákaz pôrodnosti na najbližších päť rokov. Na ich nátlak napokon bol tento zákon odhlasovaný ako povinný pre všetky členské štáty OSN.

Práve uplynul rok od odhlasovania protipôrodného zákona, keď sa to stalo. Deti, ktoré sa narodili pred rokom začali chorlavieť neznámou chorobou. Začali chudnúť a napokon zomierali.
WHO presadila, aby posledných milión detí bolo internovaných na jednom bohatom ostrove v Tichom oceáne. Ich rodičia k nim nemali prístup. Boli pod neustálym dozorom platených ošetrovateľov, ktorí dodržiavali tie najprísnejšie predpisy.
Druhú noc po tom, čo tu boli všetky deti internované, došlo k mohutnému záblesku nad ostrovom.
Ako kamene sa zosypali na ostrov veľkí červi.
Okamžite sa vrhli na hlavy detí. Z ich hláv vysiali ďakších dvoch červov. Z každej hlavy dieťaťa. Títo červi vyzerali akoba boli zhotovení z rôsoľovitej mozgoviny. Vrátane zvraskaných mozgových závitov.
Ošetrovatelia iba stáli. Hoci ich bolo dosť, červi im zahatali cesty, ako sa dostat deťom. Ale tak, aby videli tento raz, čo sa deje. Mohli iba prizerať, ako deťom odstraňujú červíkovitú mozgovú hmotu ich hlavičiek.
Zrazu boli červi preč.
A deti – o niekoľko dní zomreli – bez mozgov.

Nemá

Pozerala pred seba. Hrôzou sa jej rozšírili oči. Nevedela rozprávať. Bola nemá. Ale videla všetko. Vzhľadom však na to, že bola nemá, oveľa bystrejšie vnímala ostatnými zmyslami.
Videla, ako knieža Ctibor sotil svoju ženu Kunhutu pri studni. Kunhuta sa udrela o kamenné rúbenie studne a bola na nieste mŕtva.
Knieža Ctibor ju zhodil do studne. Bola to spodná studňa, ktorá sa nikdy nepoužívala. Niekedy sa z nej napájali iba kone v stajni.
Teraz svojím mečom oddelil niekoľko kameňov z rúbenia studne a zhodil ich dole do studne.
Na jeho tvári vytanul úsmev. Úsmev spokojnosti a zadosťučinenia. Bol náramne spokojný. Sám so sebou. S celým svetom. So všetkým. Jeho dielo sa mu podarilo.
Vyrýpal ešte niekoľko kameňov.
Zvalil ich do studne.
Na vrch studne nasypal piesok, ktorý tu všade bol.
O chvíľu odišiel.
Nemá nebola schopná slova. Ešte vždy zotrvávala na svojom mieste.
O chvíľu prišiel opäť knieža Ctibor.
Držal za ruku spanilú Hedvigu. Pozerali si do očú. Vyzerali, že sú do seba a zaľúbení. Z očú im priam sálala túžba.
Zostali pri zvyškoch studne.
Ich pery splynuli v dlhom bozku.
“Drahá Hedviga, už nič nás nemôže rozdvojiť. Už sa nám Kunhuta nemôže postaviť do cesty. Naše šťastie má voľnú cestu. Vystavím ti veľký dvorec niekde tu nablízku. A potom budeš navždy mojou.”
“Iba tvoja,” špitla Hedviga.
Ešte dlho si hrkútali. Nemá sa bála vyjsť zo svojho úkrytu. Počula všetko. Počula sľuby planej lásky. Počula rúhanie sa. Počula všetko, čo nebolo určené pre jej sluch. Zmocňoval sa jej kým ďalej tým väčší des. Strach jej zaplavoval celú jej dušu. Už nevedela, kde sa má podiať. Bála sa väčšmi, ako si to sama dokázala priznať.
Aj v jej vyhasnutých očiach sa zračil strach.
A vtedy pocítila, že sa jej niečo tlačí do ruky.
Bolo to tvrdé, oblé a ťažké.
Bol to meč.
Akýsi vnútorný hlas joj prehovoril do duše: “Pomsti neveru kniežaťa Ctibora! Zneuctil vernú lásku Kunhuty! Ty si ten pravý nástroj pomsty!”
Takmer povedala nahlas, že je nemá. Tak sa jej to tlačilo do úst, že takmer cítila, že bude v stave to vyreknúť. Ale nepovedala nič, nevydala ani hlásky.
“Povediem tvoje kroky aj ruku!” hovoril opäť jej vnútorný hlas.
Pomaly a potichu postupovala s podvihnutým mečom ku studni.
Knieža Ctibor ani pekná Hedviga o nej nevedeli. Boli priveľmi zabratí jeden druhým, ako by sa vedeli starať o to, čo sa deje okolo nich. A boli si aj priveľmi istí, že teraz už sa nemôže stať nič.
Nemá k nim pristúpila.
Jedinou ranou odťala hlavy obidvom.
Ich hlavy spadli do studne.
Piesok sa rozostúpil a pohltil ich hlavy.
Vtiahol do seba aj ich telá.
Vtiahol do seba aj meč, ktorý doposiaľ držala nemá v ruke.
Tam, kde bola kedysi studňa, bol zrazu piesok ako všade okolo.
Nemá na to iba v úžase pozerala.
Vnútorný hlas jej povedal: Pomstila si zradu, ale nikdy o tom nikomu nepovieš. Nikdy ani nebudeš môcť. Ostaneš nemá.”
Nemá sa rozbehla preč od bývalej studne. To hrozné tajomstvo jej spaľovalo mozog. Chcelo sa jej kričať, ale nemohla.
Bola nemá.

Starec rozpráva

“Prosím, aby ste neprerušovali, lebo som už vetchý kmeť. Som starec, ktorého oči už videli o štvrtinu viac, ako storočný starec, ktorého ste pochovali minulý týždeň. Doposiaľ som bol viazaný prísahou mlčania, ktorú som do svojej smrti nechcel a ani nesmel porušiť. Je to príbeh veľmi starý. Príbeh, ktorý som ešte nikomu nerozprával. Nesmel som. Teraz však mám smrť na jazyku, a tak sa odvažujem porušiť prísahu. Dúfam iba, že Bohovia dopustia, aby sa tento príbeh vyrozprával až do konca. Pozorne teda počúvajte.
Zóram bol synom Zena. Zen sa často poberal na výpravy do veľmi ďalekých krajov. Raz sa pobral do krajiny, ktorá sa volala Zen, hoci v nej nikdy nebol a jeho meno odtiaľ nepochádzalo. V tejto krajine bolo zvykom dvoch, ktorí sa zasobášia namaľovať na miniatúrne obrázky. Tieto obrázky boli na priesvitných drahých kameňoch. Zen sa pobral teda do krajiny Zen. Priviedol si odtiaľ ženu, krásnu ako obrázok. Táto krásavica porodila Zenovi syna, Zórama. Zóram rýchlo dospel. Jeho matka mu rozprávala len a len o krajine Zen. Snilo sa jej za ňou, a tak nečudo, že Zóram, ktorého naučila aj ich vlastný jazyk, zatúžil po krajine Zen. Cesta bola nebezpečná, ale Zenova manželka mu to nevyhovárala. Pripravila ho na všetky nebezpečenstvá. Dala mu so sebou obrázok jeho otca, Zena, svoj, trochu zvláštneho bieleho prášku, ktorý zaháňal smäd i hlad, len ste sa ho dotkli jazykom, malý meč a dýku. Jeho matka bola dcérou vládcu krajiny Zen. A tak sa Zóram po mnohých útrapách dostal do krajiny Zen. V krajine Zen bol celý rad čudesných zvierat a všetky sa chovali k Zóramovi nesmierne priateľsky. Tak sa skamarátil aj s jednorožcom kráľa krajiny Zen. Bolo ich všade vidno spolu. Vládcom krajiny Zen už nebol otec jeho matky, ten už zomrel. Vládcom, kráľom, bol niekto celkom iný. Ale Zórama si uctil aj ten. Zóram však zahorel láskou k jeho dcére. Teraz už bolo všade vidno Zórama, dcéru vládcu a jednorožca. Všade chodili spolu. A dokonca všetci traja spolu aj spávali. V jej izbe. Na túto dcéru si však brúsil zuby susedňajší vládca. Žena mu zomrela za dosť záhadných okolností. Bol to známy sukničkár a chcel túto dcéru iba pre svoje potešenia. Tá však ľúbila iba Zórama. Pritiahol s veľkým vojskom, že si vládcovu dcéru zoberie násilím. Zóram teda, hoci nerád, musel bojovať. Pobil všetkých nepriateľov, vrátane vládcu susedňajšej krajiny. Po jeho boku bojovali všetky zvieratá krajiny Zen, vedené jednorožcami. Nepriateľský vládca všetkých jednorožcov vybil. Aj iné zvieratá. Napáchal veľké škody. Zázračný meč Zórama však stínal jednu hlavu za druhou. Tá bitka bola nesmierne krutá. Krajina Zen sa z nej už nikdy nespamätala. Zanikla po čase celkom. Zóramoví neostávalo nič iné. Odišiel v dcérou vládcu krajiny Zen. Išli spolu dlhý rad nocí a dňov, kým sa nedostali sem. Mali so sebou aj všetky kúzelné dary Zóramovej matky. Moja žena už dávno zomrela. Zóram som ja. Všetky dary mojej matky, ktoré nám pomohli prežiť, nájdete – "
Starec nedopovedal. Napriahol ruku.
Zomrel. Nestačil svojo tajomstvo odovzdať.
Ale zomrel so cťou. A vážnosťou.

Poskytla soutěž O nejlepší fantasy
Uveřejněno v souladu s pravidly soutěže
Scan by Avari