Prvňáci 9: Martina Vránová: Psohlavec

Neděste se, nechceme vás bombardovat Jiráskem.
Psohlavec je novinka z kategorie sci-fi a zároveň debut autorky Martiny Vránové.
Jak si novopečená spisovatelka vedla se dozvíte v naší recenzi.

Autopole a Parapole. Mestá ležiace v púšti a spojené jednokoľajkou. Prvé bohaté, druhé živoriace. Jedno sužované pravidelnými silnými búrkami, druhé žijúce pokojným životom. Okolo iba pustina, sem tam prerušená vežami na ťažbu plynu. Takto začína román debutujúcej českej autorky Martiny Vránové.

Na čo sa môžete tešiť?

Psohlavec je rušňovodič. V meste, v ktorom polovica obyvateľov živorí, je to závideniahodné povolanie. Celé roky jazdí púšťou medzi Autopolou a Parapolou, pozoruje okolie, a premýšľa, čo ukrývajú svety za pustinou. Raz počas prestávky medzi dvoma jazdami nájde na stanici tunel, ktorý ho zavedie niekam do srdca Parapole. To je mesto bohatých a vzdelaných ľudí, ktorí ovládajú celý život v susednej Autopole. Každý, kto v Parapole pracuje, pozná jedine cestu z nádražia do domu svojho pána a späť, voľne sa po nej pohybovať nesmie.

Tunel Psohlavca vypľuje na zadnom dvore obrovského paláca. A keďže je chlapec zvedavý a túži sa dozvedieť viac, vkĺzne nepozorovane do domu. Je to vôbec možné? Veď ho musel niekto zbadať?  Odpovedám, že nemusel. Nakoľko sú zdroje energií v tomto svete dosť obmedzené, používa sa bežne na pohon strojov para a v domoch sa svieti plynovými lampami, či petrolejkami. Prípadne všetko zachraňujú sviece. Elektriny je málo na to, aby sa bežne používala. V chodbách a pivničných priestoroch je šero, tmavo, teda môže nepozorovane preskúmať aspoň časť budovy. To, čo nájde a vypočuje si, vzbudzuje neuhasiteľnú zvedavosť.

Cíti, že ak chce porozumieť, musí sa vrátiť preskúmať objavené veci, pretože mu zatiaľ nedávajú žiaden zmysel. Čas ktorý strávil mimo Autopoly má nečakaný účinok a on si postupne začína spomínať na útržky zo svojej minulosti.

Osudové ženy padajú hrdinom do náručia úplne nečakane. Rovnako je to aj v tomto prípade. Ryšavka Lola ešte aj úplnou náhodou perie v paláci, do ktorého mládenec zablúdil. Zoznámia sa za trošku dramatickejších okolností a zdá sa, že si padli do oka. Verím že dôvodom nebolo to, že Psohlavec Lolu domov odnesol v náručí. Loliným zamestnávateľom je Skálovec, sivá eminencia celej Parapole. Spolu so synom Viktorom riadia, diktujú, rozhodujú, môžu si dovoliť všetko, čo chcú…

Do Parapoly sa Psohlavec so svojimi priateľmi vráti ešte niekoľkokrát. Zakaždým odhalí viac z tajomstiev dokonale ukrytých v čudnom meste. Jeho ďalšie návštevy však už neuniknú pozornosti a úteky do púšte sa stanú nevyhnutnosťou. Vďaka týmto únikom spoznáva ľudí, ktorí žijú v pustatine a práve oni sú presvedčení, že stratu pamäte spôsobujú ľuďom v Autopole blesky. Mládenec aj s priateľmi postupne zisťujú, aké to je, pamätať si, čo robili včera, predvčerom, či pred niekoľkými rokmi. Uvedomujú si, že v celom im známom svete sú jedine oni schopní zistiť, či tajomné búrky s obrovskými bleskami majú skutočne schopnosť vymazať pamäť. Dalo by sa to niečo, čo blesky spôsobuje, zničiť? Môžu ľuďom vrátiť spomienky a slobodnú vôľu a aké to bude mať následky? Väčšinou nič nejde bez problémov, hladko. Rovnako to je aj v tejto knihe. Preto sa životy hrdinov komplikujú, stretávajú, otáčajú o 180° aj rozchádzajú. Pripomínajú ťažkopádne parné vlaky spájajúce Parapolu s Autopolou.

Dojmy, pojmy a pocity.

Text je po technickej stránke napísaný dobre. Nájdu sa preklepy, opakujúce sa slová, no tie rozoberať nebudem. Čitateľ sa im nevyhne a názor si na to spraví sám.

Martina Vránová vedela, čo plánuje napísať, aj ako to dosiahne . Dej je premyslený, hrdinovia jasne vydefinovaní, všetky kolieska sú úhľadne zložené, matice pritiahnuté, primerane naolejované, aby kniha mohla fungovať. A to je najväčší problém. Písať sa skutočne dá naučiť a ak to chce človek zvládnuť na úrovni, potrebuje tréning, vypísať sa. Ale…to proste nestačí.

Psohlavec je sterilný. Nezaujme, neprinúti k zamysleniu. Pomaly postupuje k finále a čitateľ stále netuší, čo mu má dať a na čo sa má zamerať. Je to postapo príbeh lásky? Či story o boji za slobodnú vôľu a možnosť určovať svoj osud?

Postavy len sú. Keby niektorá nebola, nechýbala by, pretože vytvoriť si k nim nejaký vzťah, je naozaj ťažké. A popravde…ak by ste prestali čítať v polovici, bolo by vám jedno, že sa nedozviete rozuzlenie príbehu. Ono je vlastne jasné, ako sa to nakoniec skončí.

Celému tomuto dielku chýba ona povestná iskra, ktorá zapáli čitateľa a on horí nedočkavosťou a túžbou rýchlo si ku knihe znovu sadnúť a čítať. Je to krásne naplánované, vety úhľadne uložené vedľa seba, no napriek tomu čitateľovi nič nedajú. Často je dej predvídateľný, na niektorých miestach sú postavy umelo tlačené robiť to, čo potrebuje autorka. Konanie a vyjadrovanie niektorých postáv je priveľmi umelé, neuveríte im ani slovo, budú skôr vyvolávať úsmev. Pár vecí, mi stále vŕta v hlave. Uvádzam niektoré z nich:

-hrdinka si podvrtne členok, musia ju niesť domov, no napriek tomu si už na druhý deň veselo „pobehuje“ po uliciach…mali ste podvrtnutý členok? Chodiť sa s ním nedá a pobehovať budete veľmi ťažko, lebo je to dosť bolestivé zranenie. Človek radšej dobrovoľne sedí doma. Takže aj keď sa niekde v texte okrajovo spomenie, že krívala…je nepochopiteľné, že dokázala prejsť veľký kus po hrboľatých uliciach, vyskakovať do okna, či liezť po násype k rieke.

– „Dobráckou povahu prozrazovali jasně modré oči a vášnivost víčka s dlouhými řasami a plné rty…“  Tento opis z červenej knižnice je myslený fakt vážne?

-Nákres tajnej mapy idú pozerať do najväčšej tmy, pod most, a nikde ani zmienka o tom, ako na ten papier vlastne videli, či si niečím svietili. Okrem toho, keď chcem niekomu zveriť tajomstvo nejdem k vode. Po vode sa totiž zvuk šíri oveľa lepšie…takže ja síce nepočujem nikoho, ale mňa je počuť široko –ďaleko.

Slovo na záver…

Román Psohlavec sa dá zhrnúť vetou: dostala som, prečítala som a zabudnem. Ak hľadáte nenáročný štýl literatúry, dobre napísaný a chvíľami aj napínavý, Psohlavec je tu len pre vás. Ak máte radi knihy, ktoré vás prinútia premýšľať, obohatia váš svet fantázie, či nebodaj ak potrebujete knihy, ktoré svojim dejom človeka doslova strhnú, na Psohlavca zabudnite. Verím, že nová kniha tejto autorky bude skutočnejšia a šťavnatejšia, lebo spisovatelia sa predsa učia s každou ďalšou knihou.

Názov:                  PSOHLAVEC

Autorka:               Martina Vránová

Počet strán:          375

Vydal:                  Martin Koláček:  E-knihy jedou

Rok vydania:       2018

Cena:                   99 Kč

Sdílet...Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestEmail this to someonePrint this page

Zanechat odpověď