Looper

Joe (Joseph Gordon-Levitt) je looper. To znamená, že v prítomnosti (rok 2044) zabíja ľudí z 30 rokov vzdialenej budúcnosti. Prečo? Pretože svet budúcnosti je evidentne strašne hardcore miesto a žiadny kriminálnik tam nedokáže nikoho zavraždiť bez toho, aby ho okamžite nevypátrali príslušné zákonné orgány. Zločinecké syndikáty preto používajú stroj času (ktorý v roku 2044 ešte nie je vynájdený), aby posielali nepohodlné osoby (takzvané „loopy“) do minulosti, kde sa o ne postarajú looperi. Tí sa po úspešnej vražde navyše aj zbavia tela, a keďže toto telo technicky vôbec neexistuje, tak ho nikto ani nepostráda.

Looper

Lenže nie všetko funguje dokonale. Budúcnosť je totiž hardcore až do takej miery, že cestovanie v čase je v nej ilegálne. A preto, keď sa syndikátu zavesí na päty polícia, je treba sa zbaviť dôkazov. To znamená – loopera, ktorý pre nich pracuje. Takáto vypečená situácia má potom ešte o niečo vypečenejšie riešenie: looperovi sa časom odošle on sám v o tridsať rokov staršom vydaní, tento krát s výplatou v zlate (za bežné prácičky sa platí striebrom), aby si mladšia verzia mohla užiť zvyšné tri desaťročia života. Každý looper si je tejto skutočnosti dobre vedomý a je s ňou zmierený. Keď ale nakoniec príde rad aj na Joea, veci naberú rýchly spád. Jeho staršia kópia (Bruce Willis) ho totiž premôže a utečie. A to je kardinálny problém, pretože najdôležitejším pravidlom looperov je nikdy nenechať loop utiecť.

Pôsobí to takmer ako nejaký vzorec, alebo – aj keď na tieto veci neverím – ako súčasť plánu nejakej vyššej bytosti. Je jedno, akým spôsobom si to vysvetlíte, pravdou však ostáva, že aj napriek neustále silnejúcej nespokojnosti s neoriginalitou a nápadovou vyčerpanosťou súčasného Hollywoodu, sme boli v priebehu posledných troch rokov oblažení štyrmi až šokujúco originálnymi sci-fi filmami. District 9 v roku 2009. Inception v roku 2010. A Zdrojový kód spolu s Vymedzeným časom vlani. Všetko navýsosť excelentné filmy, ktoré nás presvedčili, že na chuť amerických pomyjí by sme si ešte nemali tak ľahko zvykať, pretože filmári s veľkým F ešte nevymreli. Hovorím o tvorcoch, čo sa neboja nových nápadov a sú nám ich schopní dodať za zlomok rozpočtu bežných veľkoprodukcií. S výnimkou Inception od Chrisa Nolana (ktorý je asi jediným režisérom na planéte schopným robiť si, čo a za akékoľvek prachy chce a zároveň to robiť geniálne) nestál žiadny z týchto filmov viac, než 40 miliónov dolárov. Fascinujúce, ale vy sa teraz určite pýtate – podarí sa teda tohtoročnému Looperovi stať sa novým bračekom do tejto utešenej rodiny?

Jednou z mnohých krásnych vlastností scenára je to, že v úvode uvedeným sumárom sa hlavná zápletka filmu iba rozohráva a film je sám o sebe o niečom úplne inom. Recenzia by sa mi samozrejme písala o poznanie ľahšie, ak by som vás mohol oboznámiť aj s ďalšími skutočnosťami, ale verte mi – na tento film je najlepšie ísť ako tabula rasa a ja rozhodne nebudem tou sviňou, ktorá vás o to pripraví. Preto budem o niečo všeobecnejší, ale myslím, že mi za to v kine poďakujete.

Režisérom a scenáristom filmu v jednej osobe je Rian Johnson, ktorého jediným známejším filmom je mierne nadpriemerne hodnotená komédia Bratia Bloomovci, a je to zjav nie nepodobný Rupertovi Wyattovi a jeho Zrodeniu Planéty opíc. Rovnako ako on sa totiž aj Johnson z niečoho, čo nemá ďaleko k označeniu „pán nikto“, jedinou snímkou vypracoval na budúci žiadaný tovar. Nutno podotknúť, že absolútne zaslúžene.

V prvom rade – jeho scenár je skvelý. Nejde len o to, že priam majstrovsky splieta všetky nitky príbehu (a že ich je) do jedného silného uspokojujúceho záveru. Oveľa dôležitejší je fakt, že filmový príbeh naozaj pôsobí dojmom, že nad ním jeho autor poctivo premýšľal. Je to o to obdivuhodnejšie, keď si vezmete, že napísať príbeh o cestovaní časom je doslova mínové pole pre kohokoľvek. Preto poteší, že si Johnson dal naozaj záležať a za účelom eliminovania nežiadúcich a logicky nevysvetliteľných časových paradoxov prišiel s celkom novým náhľadom na problematiku, ktorý aj pri bližšom študovaní DÁVA ZMYSEL. Avšak pozor! Je extrémne dôležité, aby ste počítali s tým, že autor vás nepokladá za kreténa a preto vám nenarve všetky vysvetlenia priamo do hrdla. Nie. Pri sledovaní musíte byť sami pozorní a hlavne premýšľať. Mať predchádzajúce skúsenosti s podobným typom príbehov je tiež ku prospechu veci, ale nie je to nevyhnutné.

Nuž ale, čachry s časovým tokom nie sú jediným aspektom Loopera. Určite ste sa už aj sami dovtípili, že veľký dôraz je kladený tiež na postavy v podaní Willisa a Gordona-Levitta, a je to skutočne tak. Sledovať konfrontácie týchto dvoch je veľká radosť. Nakoľko sa totiž de facto jedná o jednu a tú istú postavu, akurát rozdielne starú, je extrémne zaujímavé počúvať o tridsaťročné skúsenosti bohatšieho Willisa, ako sa snaží svojmu mladému ja vysvetliť motivácie a traumy, ktoré ho nútia robiť to, čo robí, a sledovať jeho rastúce pohŕdanie a zlosť, keď ho Gordon-Levitt s drzosťou a ignoráciou odmieta pochopiť a keď mu chce dokonca zabrániť vo veciach, ktoré sa jemu ešte len stanú a Willisovi sa už stali, prípadne sa majú stať inak. Tomu tiež pomáha fakt, že obaja hlavní predstavitelia adekvátne hrajú a že je JGL namaskovaný tak, aby vyzeral ako mladý Bruce (a funguje to).

Ako už bolo spomenuté, Rian Johnson sa postaral tiež o réžiu a aj v tomto prípade sa dostavil výborný výsledok. Bolo by jednoduché si ako doplnok k skvelému scenáru predstaviť „iba“ zručné remeslo, ktoré by nikoho neurazilo a ktoré by sa neplietlo strhujúcim príbehovým myšlienkam do cesty. Ak by Johnson natočil Loopera takto, som si istý, že by sa odnikadiaľ neozvala jediná námietka. On sa však vybral svojou cestou, inou a neobvyklou. Za účelom dostať do filmu punc osobitosti zredukoval hudbu svojho bratranca Nathana Johnsona na nevyhnutné minimum, do popredia vtlačil samotných hercov… a tým vytvoril na plátne pnutie a dusno, aké sa nepodobá na nič, čo sme mohli vidieť v poslednom období. Nechcem tvrdiť, že by šlo o niečo revolučné, alebo že si film zapamätám primárne kvôli tomu. Je to však iné, je to svieže, a myslím, že to sa v dnešnej dobe počíta. Za dodatočnú zmienku tiež stojí, že film je naozaj pomerne krvavý a niektoré pasáže (trebárs taktika na dolapenie jedného z utečených loopov) vyzerajú ako niečo z brutálneho psycho hororu.

Takže nie. Originalita stále nevymrela. Čo ako nám Michael Bay hádže do ksichtu transformerské plechy, čo ako sa na nás valí hŕba zbytočných sequelov, inteligentní filmári stále žijú. Žijú a raz za čas dostávajú príležitosti, aby nám mohli vypáliť poistky. Uvedomiť si to je skvelý pocit. Preto na nich chodievajte do kina, ľudia. Chodievajte a vzdávajte im hold. A ak tak ešte nerobíte, Looper je skvelým filmom, ktorým začať.

Looper
žánr: akční / sci-Fi / thriller
režie: Rian Johnson
délka: 118 minut
ČR premiéra: 11. 10. 2012

Sdílet...Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestEmail this to someonePrint this page

Zveřejnit odpověď