Prvňáci (4) – rozhovor: „Skôr zomriem, ako sa odsťahujem z Bratislavy,“ prohlašuje Janko Iša

Janko Iša je nádejný slovenský spisovateľ, ktorý všetky zvyšky voľného času a síl, ktoré mu ešte večer zostávajú, venuje písaniu akčnej fantasy.

Len skutočne máličko sa podobá na hlavnú postavu zo svojho románu Kladivák. Chlap ako hora, usmiaty, rád si robí srandu zo života a vecí naokolo. Takže komunikácia s ním aj podľa toho vyzerala… Zakaždým som mala boľavé kútiky úst od smiechu a bola som rada, že som ako „domácu úlohu“ do série o debutantoch, vyfasovala práve jeho.

 

Ako si sa dostal k písaniu? Vždy si túžil byť spisovateľom?

Za spisovateľa som sa nikdy nepovažoval, a neviem či niekedy budem. Ale píšem rád. Ako som sa k tomu dostal už neviem. Vždy som tvoril príbehy, predstavoval si alternatívne situácie ešte v dobe, keď som mal sopel omotaný okolo krku. Možno keby som nekreslil ako desaťročné decko, tak by som sa realizoval tam.

 

Ty až taký nováčik nie si. Tvoje poviedky už boli zaradené do niekoľkých kníh, zborníkov, či boli publikované v časopise. Prečo si prišiel s románom až teraz?

Lebo som lenivý debil. Napísať poviedku či novelu je aspoň pre mňa úplne iný boj, ako román. A keďže ja udržím pozornosť na jednu vec rovnako dlho ako päťročné decko, bál som sa, že ma román prestane baviť už v procese vzniku. Na to som proste musel dozrieť. A dozrel som, ale debil som stále. Len menej lenivý.

 

Akčná fantasy, horor… Prečo práve tieto žánre?

A čo by si odporúčala, ružovú knižnicu, rozprávky či básne? (Smiech.) Teraz vážne, ja iné knihy, bežnú beletriu veľmi nečítam, a ani som nikdy nečítal. Mňa to tak nedokáže osloviť a teda aj myšlienky, príbehy, ktoré sa mi rodia v hlave idú v známych koľajniciach.

 

Čo ťa priviedlo na nápad stvoriť Kladiváka s jeho Rukou?

Kedysi dávno som chcel vytvoriť postavu naozajstného hajzla, vagabunda, chuligána. Zlého, prehnitého a nebezpečného. Ako som však starol a Kladiváka nosil v hlave, aj jeho hrany sa obrusovali, charakter menil a vyvíjal. A s ním svet v ktorom žije. A potom to už bola len dlhá chvíľa, ktorá z tých desiatok nápadov dala priestor vzniknúť jednej poviedke, potom románu.

 

Výzorovo je Kladivák ako tvoj klon… náhoda, či zámer?
Ale kde. Kladivák je vysoký, svalnatý a nebezpečný… ale inak samozrejme v príbehoch preferujem postavy pretekajúce testosterónom. S ženskými či detskými sa nikdy nestotožním, ani pri písaní, ani pri čítaní.

 

Si rodený Bratislavčan a v tvojich príbehoch hrá toto mesto jednu z hlavných úloh. Napadlo ťa niekedy odsťahovať sa niekam inam?

Skôr zomriem, ako sa odsťahujem z Bratislavy, kráľovnej na Dunaji.

 

Dôležitými rekvizitami v tvojej tvorbe sú zbrane. Ovládaš ich a všetko okolo nich ty sám tak dobre, že o nich môžeš písať, či ti niekto radí?

Mám základnú znalosť o typoch, funkčnosti, použití, ktorá aspoň podľa mňa stačí. Moje príbehy, knihy, terajšie či budúce nemajú byť technickým sprievodcom zbraňami, ale zas sa to snažím trochu povýšiť, aby si to človek vedel lepšie vizualizovať, aby si vedel predstaviť problémy, situácie – keď chce. Keď nechce, tak je to pre neho “tá búchačka“. A to funguje tiež.

 

Lovený lovec… zaujímavý nápad, elf a rotačný guľomet. Nechystáš sa tento starší príbeh prepísať a posunúť čitateľom?

To si kde vyhrabala? Áno niečo také som možno v puberte naozaj napísal. Možno niekedy, ako naozaj tvrdý porno-bizár.

 

Dostal si sa práve do skupinky prváčikov, debutantov. Čo ty a tvoje spomienky na školu? Prípadne čo škola a tvoje deti?

Ja mám dobré spomienky na školu, na kamarátstva na život, na ľudí, ktorí ovplyvnili môj život na ďalších 20 rokov a podobne. Ale čo sa týka učenia, neviem či ja som bol divný, alebo bola taká doba, ale mne to nič nehovorilo. Nikdy som nemal obľúbený predmet, všade som podvádzal, odpisoval, úlohy som si doma robil naposledy na prvom stupni. Možno je to teraz u deciek iné. Moje deti so školou začínajú tak uvidíme, opýtaj sa ma o 5 rokov. (Smiech.)

 

Neubíja tvoju fantáziu tvoja civilná práca?

Nie. A ani moju civilnú prácu neubíja moja fantázia. I keď…

 

Vidíš sám seba, ako spisovateľa na plný úväzok?

Nad tým som nikdy nepremýšľal. V našich končinách je to…. ťažšie. Hlavne pre ľudí, ktorých normálna práca je aspoň trochu atraktívna. A ja zas toľko nepíšem. (Smiech.) Zatiaľ.

 

Zostáva ti popri práci a písaní dosť času na manželku a deti? Nemusíš počúvať neustále výčitky, že vášnivý vzťah máš len so svojou klávesnicou?

Nedávam prácu a individuálne koníčky pred rodinu. Aj keď by som niekedy chcel, je to životu nebezpečný šport. Určite je nejaká štatistika, koľko mužov ženy dobodali v spánku… viem, že existuje. Čiže na úkor písania ide prakticky všetko. Každé napísané slovo je krvopotne vydobyté a zaslúžené.

 

Čo tvoja Múza? Je skutočná, imaginárna alebo povedzme to inak…kam chodíš na nápady?

Neviem ako veľmi sa tu hodí napísať, že keď seriem a zabudnem si telefón… (Smiech.) Veľa času trávim v aute, ale aj inde sám so sebou, kde proste hlava šrotuje a ja sa len pozerám čo vzniká. Ale to tak má asi každý. Žiadny príbeh som nikdy “nerysoval“.

 

Obľúbení autori, tvoja naj kniha či knihy? Čo by si nám odporučil? 

Z domácich aktuálnych je na mojej špici určite Miro Žamboch, ten porozpráva príbeh ako nikto iný. Z tých zahraničných … tam je ich milión. Ale posledné veci čo mi utkveli v pamäti boli od Larry Correiu a Pavla Korneva. Priznám sa, že čítaniu som v poslednej dobe veľa nedal, tak ani konkrétna kniha ma nejak nenapadne.

 

Na čom novom teraz pracuješ?

Pracujem na dvoch veciach, na pokračovaní príbehu s Kladivákom v hlavnej úlohe s názvom Čierny Kráľ a jeden román ku ktorému odbieham na oddych, keď mám Kladiváka plné zuby. Bohužiaľ času je málo, nápadov veľa a tak sa aj vydanie dvojky mojou chybou odsunulo. Snáď to v dohľadnej dobe napravím.

 

Čo si o sebe ešte nikdy v rozhovore neprezradil? My máme radi tajomstvá a pikošky…

Neviem čo ľudia na túto otázku odpovedajú, ale prvé, čo mňa napadlo je, že nenávidím dukátové buchtičky. Niekto nemá rád jedlo také či onaké, niekto ma rôzne preferencie… ale ja tie dukátové buchtičky nenávidím. To je proste vzťah, neviem či si to vie človek predstaviť, ako je to na život a na smrť nenávidieť jedlo. Dukátové buchtičky by mali zakázať. Všade.

Přejít na recenzi Temnoty z Pressburgu

Sdílet...Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestEmail this to someonePrint this page

Zanechat odpověď

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *