Istropolis opäť otvoril svoje brány, aby fanúšikovia všetkého, čo páchne (vonia) fantáziou, mohli pobudnúť v jeho útrobách a pustiť z hlavy realitu bežného života. Boli tu starí, boli tu mladí. Ako vnímali tohtoročný IstroCon?
 |
„No, ja som túto udalosť nemohla vynechať,“ pritakalo mladé dievča, keď som sa v nedeľu 18. septembra unavený opieral o stenu budovy, v ktorej som strávil skoro tri dni.
„No, aj si sa vhodne obliekla.“
„Jaj,“ zapýrila sa „Samozrejme. Ja, ako pravý otaku, sa takto obliekam aj mimo festivalu. No, tu je to pravé miesto, kde ma nikto neodsudzuje za to ako vyzerám, neukazujú na mňa prstom. Toto je to miesto, kde všetci vedia, že anime nie sú kreslené rozprávky pre deti. Vojdem dnu, do toho vriaceho kotla ľudí a hneď ma zachváti vzrušenie. Som medzi svojimi. Všade úžasne oblečení ľudia, cosplay. Z každého rohu sa na nás valia dievčatá s cedulami „Free hugs!“
„Aj chlapci.“
„Áno, aj chlapci.“
„A majú tam napísane – … and kiss!“
V ružovom oblečená dievčina sa usmiala.
„Ale tento rok bol cosplay naozaj vydarený,“ potvrdil som.
Bol. Postavy zo StarWars sa premávali povedľa démonických anjelov, popri mne prešiel Dr.Who a tá krásna čiernovláska, ktorá nemala na sebe skoro nič vraj bola Vampirella (len tetovanie stormtroopera na krížoch jej akosi nesedelo).
„Ešte idem na prednášku. Idete tiež?“ opýtala sa ma.
Vykala mi. Mám pocit, že väčšia polovica návštevníkov by mi už mohla vykať. Nevadí. Tá menšia polovica sú moji rovesníci, s tými si rozumiem. Vlastne nie je problém porozprávať sa aj s oveľa mladšími. Len som prekvapený, koľko detí tu malo pod desať rokov.
Prikývol som na jej otázku. Prednášky ma bavia. Väčšina z nich bola naozaj na úrovni. Ešte teraz si spomínam, akú dilemu som mal po dvojhodinovej prednáške o hre Dračí Doupě 2. V tej miestnosti bola taká vynikajúca atmosféra, až som chcel nabehnúť do blízkeho obchodíku a hru si kúpiť. Len poznanie, že by som nemal s kým hrať, zmarilo môj úmysel.
„Ja som bola na prednáške o perverzných Japoncoch,“ prezradila mi.
„Ja som sa tam nezmestil.“
Nemienil som jej vešať na nos, že som sa tlačil pri dverách ako aj množstvo tých, čo sa nedostali do prednáškovej sály. Bolo tam plno. Na všetkých prednáškach, ktorých som sa zúčastnil, bolo plno, no zdalo sa mi, že tohto roku bola organizácia lepšia než minule. Ani raz sa mi nestalo, že by som sa musel tlačiť v prepchatej chodbe, prípadne, že by sa niečo nezačalo včas. Aj časový harmonogram prednášok vylepený na dverách potešil.
„A boli ste na karaoke?“
„Nebol. Vtedy som si dával podpisovať knihu akýmsi Červenákom. Nikdy by som neveril, koľko tu môže mať fanúšikov.“
„No, na karaoke zlyhala technika. Program sa začal neskôr. A ozvučenie potom tiež nestálo za veľa. Ale zábava tam bola úžasná. Škoda, že som nevyhrala. Mohli ste ísť. Stihli by ste to.“
No, asi nestihol – pomyslel som si. Zatiaľ čo mládežníci sa zdržiavajú zväčša vnútri Istropolisu, tí starší radi navštevujú aj neďaleké zariadenia stravovacieho charakteru. Možno tam stretnúť spisovateľov a všetkých tých, čo v slovenskej aj českej fantastike niečo znamenajú. Ale asi som vtedy skúšal stolovú hru. Tento rok bolo možné zahrať si obzvlášť zaujímavé tituly. Už som si urobil zoznam, ktoré si budem musieť zabezpečiť.
„Ale bol som si pozrieť pár dobrých filmov. Aj tam som sa zabavil.“
„Jasne. Ľudia tlieskajú, vykrikujú, keď sa im niečo páči.“
„…alebo nepáči,“ doplnil som ju „Je to úplne iné, než ísť bežne do kina. A premietali sa celkom dobré filmy. Thor, Captain America, Sucker Punch, Svetová invázia.“
„Ja som bola na Vreskote 4. To bola paráda! Ešte si chcem vyskúšať nejakú konzolovú hru. Nepridáte sa?“
PC a konzolové hry zaberajú väčšinu druhého poschodia a našťastie je ich toľko, že sa pri nich netvoria rady.
„Chcel by som si vyskúšať Xbox kinekt. Páči sa mi to lyžovanie. Dvaja pajduláci na obrazovke sa pohybujú rovnako, ako hráči pred ňou. Nebude to však blbé, keď ja, starec, budem napodobňovať pohyby lyžiara pred toľkým množstvom ľudí.“
„Ale nie, nebude,“ ťahala ma dnu.
… nebolo to „blbé“. Síce ma seklo v krížoch, na tvári pár návštevníkov som zbadal úškrny, no nevadilo mi to. Keď celý festival skončil, odkrivkal som sa pomaly na autobusovú zastávku. To dievča, moja žiačka, mi pomáhalo. Možno si chcelo iba šplhnúť u svojho učiteľa, možno nechcelo, aby som si pokazil mienku o IstroCone.
Nepokazil som si. Prídem aj budúci rok. Rovnako ako väčšina z tých vyše desaťtisíc ľudí, čo festival tento rok navštívili.
Fotil Ján Žižka.
Marian Kubicsko (redaktor)
marian.kubicsko@fantasyplanet.cz
