Istrocon/Parcon/Comics Salón 2012 – Pohľad fanúšika

V rade spolu so mnou postávajú cosplayeri, stvárňujúci svojich milovaných anime hrdinov, z ktorých väčšinu si na svoju hanbu nedokážem nikam zaradiť, a taktiež cosplayerky, ktoré si síce nedokážem zaradiť tiež, ale zase sú v tých svojich sukničkách, punčocháčoch a výstrihoch prekliato sexy, takže je mi moja nevedomosť vcelku ukradnutá. Členovia „obyčajného“ davu sa však tiež nenechávajú zahanbiť – hrdo prezentujú svojho vnútorného fanúšika prostredníctvom tričiek a rôznych doplnkov. Mne samotnému sa na hrudi hrdo skvie symbol z Burtonovho Batmana (ktorého som nikdy nevidel, ale tričko s motívom Nolanovej trilógie som nezohnal) a na krku hompáľa môj verný súpútnik – zaklínačský medailón, pracne získaný z e-bayu.

Čakáme a čakáme, a stále sa nič nedeje. Vpúšťať mali už od jednej hodiny poobedňajšej, ale ako každý rok, aj teraz si organizátori dávajú načas. Po asi dvadsiatich extra minútach je ale naša trpezlivosť konečne odmenená. Dvere sa otvárajú, účastníci sú vpúšťaní dovnútra… A Istrocon/Comics Salón/Parcon roku 2012 sa začína.

Do začiatku prvej mnou vyhliadnutej prednášky mám zhruba polhodinu, a tak, aby som sa v rýchlosti stihol zoznámiť s tohtoročnou ponukou, vybieham so žiarivo zeleným lístkom na ruke na prvé poschodie. Áno, všetko je tak, ako si pamätám. Po pravej strane, vedľa vstupu do kinosály, sa už pozvoľna zahrieva automat s tanečnou hrou a po mojej ľavici už na mňa pozerá vystavený sortiment MadMaxonu. Po minuloročnej skúsenosti, kedy som si prílišným otáľaním zapríčinil vypredanie jedného parádneho trička (tuším, že s dexterovským motívom) sa púšťam do prehrabávania tohtoročnej ponuky. Kúskov, ktoré by som si na seba obliekol kedykoľvek a rád, som síce objavil hromadu, ale také, čo by bolo hodné okamžitej kúpy, zatiaľ nie. Nechávam to teda na neskôr. Čo si však kupujem hneď, je pekná replika odznaku pobočníka z Game of Thrones, ktorú si nadšene pripínam na tričko. Len ma trochu mrzí, že je menšia, ako v seriáli.

Ešte než sa poberiem na druhé poschodie, potriasam si rukou so známym Michalom, ktorý už s kolegami pripravuje plejádu najrôznejších stolných hier.

Akce byla rájem i pro milovníky her

Omnoho rozsiahlejšie druhé poschodie toho samozrejme ponúka oveľa viac a aj tento rok je viac-menej centrom celého festivalu. V priestore medzi dvoma schodiskami sa nachádzajú na mramore prilepené veľké listy papiera, ktoré ako tradične čakajú na vyjadrenia spolupatričnosti od fanúšikov – či už podpisom, alebo obrázkom. V duchu hromžím, že neviem kresliť. Ale nič to, ďalšie atrakcie volajú.

Brloháči vybrakovali sklady a zo sortimentu v ich stánku len tak zrak prechádza. Nad figúrkami klasicky iba slintám (sú drahé a zbytočné, ale chcel by som ich všetky), avšak pri knihách a komiksoch sa pristavím, prezerám si ich dôkladnejšie a zvažujem, čo by som si mohol neskôr kúpiť.

Hry. Hry sú moja veľká vášeň, a preto som zvedavý, čo je vlastne v ponuke. Podľa očakávania pôsobia najatraktívnejšie konzolové tituly (God of War, Y U NO on PC?!) a na počítačoch frčia v podstate iba strieľačky z prvej osoby.

Skôr, než sa popri stánkoch s odznakmi a anime tovarom vyberiem na prvú prednášku, zastavím sa ešte pri pohybovej tanečnej hre na PlayStation 3. Dievčatá tancujú na známu vypaľovačku od Glorie Gaynor. Milé, len to som ešte nevedel, že z I Will Survive sa stane viac menej theme-song celého festivalu. Buď je to u tanečníkov tak populárne, alebo nedostali príliš variabilný playlist.

14:00 – Prvá prednáška

Tak, vťahujúci atmosférický úvod by sme mali za sebou, teraz k tomu najpodstatnejšiemu – k prednáškam. Za úvodnú som si vybral tú s názvom Ako sa švárne devy do ďalekých krajín vybrali od dvojice Sewitches a Zuzqaa. Tieto dve dievčiny poznám už niekoľko rokov ako skvelé „šoumenky“ na festivalovom karaoke (o tom neskôr), a tak si vravím, že ich príspevok do tematiky Japan Salónu bude určite pútavý. A naozaj bol.

Prednáška v podstate pozostávala zo série fotografií, obstaraných na Sewitchesinom a Zuzqiinom (dúfam, že to skloňujem správne…) výlete do ďalekého Japonska. Dievčatá ku každej fotke poskytli komentár a aj keď bolo evidentné, že sa dopredu príliš nepripravovali a že sú mierne nervózne, nakoniec sa z toho vykľula veľmi príjemná hodinka, na ktorej som sa dozvedel množstvo zaujímavých informácií.

Hneď na úvod ma veľmi milo prekvapila informácia, že dievky bezprostredne na letisku objavili pani, ktorá im nielenže nezištne pomohla s určením požadovaného smeru (dokonca zavolala svojmu nadriadenému, aby bola absolútne presná!), ale navyše vedela aj výborne po anglicky. Mýtus, že Japonci angličtinu neovládajú, je teda pravdepodobne naozaj iba mýtom. Dievčatá následne uistili publikum, že cvrlikajúce cikády a školáčky v uniformách, známe z rôznych anime snímok, nie sú žiadna nadsádzka, ale že je to v Japonsku veľmi bežný jav, rovnako ako aj hudobné kamióny, prezentujúce verejnosti najnovšie pop-songy. O dobrej náture Japoncov potom svedčila príhoda, kedy boli S. a Z., mokré od dažďa, náhodným človekom nezištne odvezené a dokonca osušené (v zmysle „požičal im uteráky“, nebuďte nechutní).

Vedeli ste tiež, že bezdomovci prespávajú výhradne v parkoch? Alebo že Krteček Zdeňka Milera sa v Japonsku teší obrovskej popularite? Nuž, toto a ešte omnoho viac by ste vedeli, keby ste o 14:00 navštívili Japan Salón. Bolo to skutočne podarené, len je škoda, že nezostal žiaden čas na prichystané videá a na otázky obecenstva.

Rady pro nováčky – chvályhodné, leč některé nedodržitelné 🙂

16:00 – Prednáška o prednášaní (Elendilka, Miyu, Dawn, Saint)

Keďže sa mi už dlhší čas hlavou preháňa myšlienka, že či by som aj ja sám nemal prispieť svojou troškou do mlyna a zosmoliť nejakú tú prednášku, zašiel som si na rozpravu o tom, ako by to celé vlastne malo vyzerať. Jej zábavnosť spočívala vo veľkej interaktivite s publikom a v rôznych vtipných hláškach, ktorými skúsení prednášajúci korenili onen síce užitočný, ale miestami aj pomerne suchopárny návod. Extra body získava trollujúci Vojta Čepelák – hlavne pri časti o vyrušujúcich návštevníkoch. 😉

17:00 – Brutální psaní, čtení a koukání (Jiří Walker Procházka)

Tu nastal menší zádrheľ, a totiž ten, že JWP nedorazil. Respektíve dorazil, ale až počas posledných pätnástich minút z hodiny, ktorú mal na svoj krvavý pokec vyhradenú. Údajne za to mohla akási nehoda v blízkosti Brna, to však nie je podstatné, pretože sa nečakane udiali dve šťastne veci: 1) Na ďalší deň naplánovaná prednáška o tretej hodine bola zrušená a tak sa Jiřímu uvoľnilo miesto (čo sa pre mňa ukázalo ako osudné, pretože presne v tej dobe mal autogramiádu Ďuro Červenák a uvedomil som si to príliš neskoro), 2) JWP aj z tých pätnástich minút dokázal vytrieskať absolútne maximum. Hneď z príchodu zreval nadšeným hlasom „Nazdar lidi!“ a odvtedy to už šľapalo ako dobre namazaný stroj. Jirka povyťahoval svoje knihy z batoha, nonšalantne nimi plesol o stôl a hneď sa začal venovať téme. Tou, ak som to správne pochopil, bola brutalita v umení (literárnom a filmovom) a to, ako ju ľudia vnímajú a z akého dôvodu ju prípadne odsudzujú.

Čo vám budem rozprávať. Došlo nielen na starého dobrého Hemingwaya, ale trebárs aj na hĺbkovú analýzu aktu násilia, vzletne popisovaného v jednom z klasických diel českej literatúry (v tejto oblasti som bohužiaľ kultúrny barbar a jeho názov som si nezapamätal). Hlavne poslednú spomínanú časť by som odporúčal vidieť všetkým tým, čo nemajú predstavu, kto to Jiří Walker Procházka vlastne je. Autor sa poeticky rozohnil, začal deklamovať… a keď si uvedomil, že na stoličke pred ním vysedáva asi štvorročný chlapec a pri dverách stojí jeho mama s ďalším drobcom v kočiari, v rýchlosti k dieťaťu priskočil a so slovami v štýle „Tohle je příliš brutální, to přece k*rva nemůžeš slyšet“ mu zakryl uši. Celkovo o ostré výrazy nebola núdza a aj to prispievalo k vynikajúcej nálade v miestnosti Sci-fi salónu. Naozaj ma mrzí, že som sobotňajší „hlavný chod“ premeškal.

Možno sa však teraz niektorí z vás pýtajú: „Čo sa ale v salóne dialo, kým bol JWP neprítomný?“ Ak ste si mysleli, že sa ľudia iba nervózne hmýrili na zadkoch, mýlite sa. Opratí prednášajúceho sa totiž chopil skúsený harcovník Vlado Ríša a pútavo vyrozprával obecenstvu príbeh časopisu Ikarie a jej z popola povstanuvšieho nasledovníka XB-1.

18:00 – Bitka storočia: Prometheus vs. Votrelec (Marcel Klimo)

Určite vás ani na sekundu nenapadlo, že by sa con mohol obísť bez názorovo najrozporuplnej­šieho filmu posledných rokov. Prometheus rozdelil publikum na dva nezmieriteľné tábory – na tých, ktorí film nenávidia kvôli enormnému počtu logických prešľapov a po nociach rituálne masakrujú voodoo bábiku s podobizňou scenáristu Damona Lindelofa, a na tých, čo sa snímkou jednoducho nechali strhnúť a užili si ju ako celistvý atmosférický zážitok. Tu je však nutné podotknúť, že názov prednášky trochu zavádzal – jej témou nebolo hodnotenie kvalít tohto filmu, tobôž nie jeho porovnávanie s Votrelcom (už len pokúšať sa o to by sa rovnalo samovražde), ale skôr hľadanie remeselných podobností a vizuálnych odkazov. Hádam nemusím zdôrazňovať, že nakoľko je pod oboma filmami podpísaný Ridley Scott, tých podobností a odkazov bolo naozaj požehnane.

Ak sa na prednáške náhodou vyskytol niekto, kto Promethea (alebo nedajbože Votrelca) nikdy predtým nevidel, ilustračné fotografie a video-ukážky mu museli dokonale pokaziť zážitok, pretože prednášajúci Marcel Klimo sa spoilerom rozhodne nevyhýbal a vďaka tomu si mohol dovoliť ísť skutočne do hĺbky. Bol som veľmi príjemne prekvapený, pretože Klimo evidentne dobre vedel, o čom hovorí (to, že Votrelca spočiatku nazýval Votrelcami, mu odpustím) a rozobral filmy až na dreň. O mnohých vizuálnych a verbálnych referenciách som sám netušil a keďže mal Marcel zároveň dobre zvládnutú interakciu s publikom a občas prispel naozaj vydarenou glosou, celú prednášku som si užil.

19:30 – Otvárací program

Organizátor Róbert Žittňan spolu s moderátorkou a pani Fuji z japonského veľvyslanectva pokrstil plagáty, vrelo privítal návštevníkov a navnadil ich na program nasledujúcich dní.

O brutalitě přednášející Jiří W. Procházka

SOBOTA

11:30 – Mitsuhisa Ishikawa

Najväčším ťahákom a tohtoročným „big name“ hosťom festivalu bol Mitsuhisa Ishikawa, riaditeľ spoločnosti Production I.G. a mimo iného tiež producent kultového anime Ghost in The Shell alebo nádherne brutálneho animovaného segmentu o zrode postavy O-Ren Ishii z Tarantinovho Kill Bill. Vzhľadom na to, že sa v poslednej dobe cítim až nepríjemne presýtený a znudený filmovou tvorbou z USA a začínam sa aktívnejšie zaoberať kinematografiou ázijskou, na túto prednášku som sa naozaj tešil. A že sa veru bolo na čo!

Pán Ishikawa sa rozhovoril o samotnom procese tvorby anime filmov, o spolupráci s autormi pôvodných manga komiksov a taktiež si pripravil slideshow fotografií z jeho pracoviska (tie odhalili aj istého pospávajúceho zamestnanca, ktorému riaditeľ za sprievodu hlasného smiechu sľúbil znížiť plat). Veľká časť prednášky bola potom venovaná filmu Ghost in The Shell 2: Innocence, ktorý sa mal premietať hneď po skončení prednášky, ale kvôli technickým problémom sa to údajne nepodarilo. O ňom pán Ishikawa rozprával naozaj dlho, predostrel množstvo zákulisných informácií a uviedol, akým spôsobom treba niektoré časti tohto filozoficky náročného filmu interpretovať. Aj z neveľmi znaleckého pohľadu som dobre chápal, že pre fanúšikov to museli byť doslova hody. Koniec koncov, v mojom prípade tomu bolo neinak.

Poslednou dôležitou súčasťou týchto dvoch hodín v kinosále bolo premietanie niektorých krátkometrážnych počinov Production I.G., každý jeden opäť náležite prediskutovaný. Mňa osobne najväčšmi okúzlil úchvatný jedenásťminútový film s názvom Je T’aime, ktorý rozprával príbeh malého ušatého baseta, žijúceho osamelý život v Tokyu, totálne vyhladenom po bližšie nešpecifikovanej apokalypse. Ešte pred samotným premietaním Ishikawa uviedol, že tento film vznikol veľmi kurióznym spôsobom – jeho spoločnosť bola požiadaná hudobnou skupinou Glay, aby im vytvorila videoklip, ku ktorému oni následne napíšu pieseň (čiže úplne naopak, než je to bežné). Výsledkom je nádherné, emotívne dielko s dokonalou súhrou obrazu a zvuku. Odporúčam si ho vyhľadať.

Na záver musím ešte smerovať obrovskú pochvalu k pani tlmočníčke, bez ktorej by vyššie opísané nebolo možné. Netuším, nakoľko je zbehlá v anime tvorbe, ale jej preklad Ishikawových slov sa takmer vôbec nezadrhával a celá prednáška bola tým pádom plynulá a ubiehala ako po masle.

14:00 – Krst knihy „Zlato Arkony“ (Juraj Červenák)

Ďuro Červenák nezaháľal a aj tento rok sa vytasil s novou knihou. Zlato Arkony je najnovším dobrodružstvom spisovateľových najpopulárnejších hrdinov, černokňažníka Rogana a démonického vlka Goryvlada, ktoré nadväzuje na ich eskapády v románe Krvavý oheň a v poviedkovej zbierke Vojna s besmi. Krst slovenského a zároveň aj českého vydania prebiehal vo veľkej divadelnej sále, čo sa ukázalo ako prezieravý ťah, pretože dorazilo naozaj enormné množstvo ľudí. Udalosti sa zúčastnili okrem samotného autora aj Ivan Harman a Andrea Harmanová z vydavateľstva Artis Omnis, ako vždy dobre naladený Robert Pilch z nakladateľstva Brokilon a taktiež autor obálky Michal Ivan.

Celý program započal premietaním veľkolepého knižného traileru a hneď po odznení aplauzu sa slova chopil Ďuro a s vtipom jemu vlastným opísal proces vzniku knihy, od prvotnej idey až po publikáciu. Následne došlo k vyhláseniu víťaza pridruženej súťaže „Napíš si svojho Rogana“, ktorým sa vcelku neprekvapivo stal Rastislav Weber (o tom, že som sám nevyhral, som našťastie vedel dopredu, inak by v tom momente moja nálada pravdepodobne výrazne klesla), a potom sa už mohlo prejsť k samotnému pokrsteniu knihy. Česť stať sa krstným otcom si vyslúžil do slovanského kostýmu odetý a kopijou vyzbrojený Daniel Antoni, známy tiež ako Ogneslaw Perunič, a krstným mokom sa stalo domáce čierne pivo od jedného z fanúšikov (údajne preto, lebo „Čierny Rogan“ znie ako značka piva). V sprievode Ďurovej hlášky „Len si to tam poriadne poobtieraj“ boli oba výtlačky pokrstené hrotom kopije namočeným do pivovej peny. Na záver už iba Ďuro vymenoval poviedky, ktoré majú šancu na ďalšiu budúcnosť (s mojou medzi nimi, jupí-já-jou!), vyhlásilo sa druhé kolo súťaže a mohlo sa prejsť k masívnej podpisovačke pred stánkom Brlohu.

Originální způsob křtu

16:00 – Karaoke

Skôr než všetkých ovládol Gangnam Style (vysvetlenie čoskoro), boli fanúšikovia po hudobnej stránke zaopatrení na dychtivo očakávanom karaoke. Ak sa tešíte na informáciu o tom, ako som „zaválel“ a zozbieral najväčšie ovácie, sklamem vás, ja som nespieval. Spievali iní, ale na druhej strane musím povedať, že predviedli výkony minimálne tak dobré, ako by bol ten môj. Ehm. Nie, teraz vážne. Súťažiaci nôtili skutočne dobre. S výnimkou Števa M. (ktorý si toho ale bol dokonale vedomý a mal z toho úžasnú srandu zároveň s divákmi) by ich väčšina mohla, v prípade nízkej úcty k svojmu talentu, pokojne skúsiť šťastie v Super-Star alebo v podobne ladenej komerčnej hovadine. Tu je zoznam tých, ktorí ma zaujali najviac (bez poradia):

Mon s piesňou Spiral – Nenápadne pôsobiaca baba, ktorá ale dokázala svoj krásny hlas predviesť aj napriek tomu, že hudobný podkres bol príšerne hlasno (trikrát fuj tomu, kto mal na starosti zvuk).

Peter a Jaro s piesňou Four Chords – Tuto bohužiaľ chválim iba Petra, ktorý strategicky stavil na imidž „dobrého chlapca“ (alebo je možno taký aj v skutočnosti a teraz zo mňa hovorí iba môj vrodený cynizmus) a za vlastnoručného gitarového sprievodu vystrihol notoricky známy humorný song od kapely Axis of Awesome, v ktorej sú na výhradne štvor-akordový podkres pozliepané úryvky súčasných populárnych skladieb. Udeľujem plusový bod za iniciatívne zaradenie úryvkov, ktoré nie sú súčasťou pôvodnej piesne. Jaro bol, na druhej strane, pomerne nevýrazný a s pohľadom upretým do zeme pôsobil príliš vystresovane.

Michaela a Karolína s piesňou Barbie Girl – Áno, TÁ Barbie Girl. Nikdy by ma nebolo napadlo, že tento devätdesiatkový evergreen niekto použije na fantasy/sci-fi/komiksovom festivale v roku 2012. Našťastie, žiadna katastrofa sa nekonala, pretože odspievané to bolo naozaj dobre a Karolína sa navyše rozhodla, že svoj part „Kena“ pojme tak trochu ako metalový cover. Vážne. Niečo ako „Come on, Barbie, let’s go partyyyybluer­ghbluergh!“. Chápete? Nie? Tak si to pre mňa za mňa dohľadajte na YouTube, nevďačníci.

Karina vi Britania s piesňou It is you – Tu nie je veľmi o čom, jednoducho výborne odspievaná skladba.

Sewitches a Zuzqaa s piesňou Chankapana – No a konečne, moje dve obľúbenkyne. Ako tradične z toho bola parádna show s vtipným videom a tanečnou choreografiou, hoci treba povedať, že zo začiatku to dievčatám príliš neladilo a na rovnakú úroveň sa dostali až niekedy v polovici skladby. Ber to však čert, bolo to zďaleka najdynamickejšie vystúpenie s chytľavou melódiou. Dokonca tak chytľavou, že som si ju pustil aj doma. Niekoľkokrát. Ale zaprisahávam vás, ak niekomu poviete, že som si pieseň od chlapčenskej skupiny z Japonska pustil viackrát než raz, tak som zdiskreditovaný do konca života!

Júlia s piesňou Hijo de la Luna – Najlepšie a najzáhadnejšie vystúpenie tohtoročného karaoke. Najlepšie preto, lebo bolo (logicky) najlepšie odspievané a najzáhadnejšie preto, lebo som slečnu Júliu videl počas celého Conu iba dvakrát (počas samotného karaoke a následne vtedy, keď vyhrala prvé miesto – trochu predbieham, ja viem) a v obidvoch prípadoch mala na tvári masku. Keďže sa nechcem dostať na pôdu konšpiračných teórií, tak nenapíšem, že mi trochu pripomínala slovenskú herečku Táňu Pauhofovú, ale… každopádne zaujímavé.

17:30 – Cosplay finále

Predvádzačka kostýmov tých cosplayerov, ktorí to dotiahli do užšieho výberu. Všetko napospol kvalitne prevedené kúsky, až na to, že pri polovici z nich som netušil, za akého anime vlastne pochádzajú. Najlepšia bola samozrejme zohratá moderátorská dvojica.

19:00 – Tombola

Ako človek, ktorý verí v silu náhody, som neodolal a zakúpil si lístok do tomboly. Celý systém fungoval na princípe rôznych farieb, čísel a písmen, ktorých kombinácie sa zišli v rámci jedného lístka (trebárs ja som mal ružovú 59 B). Nebudem chodiť okolo horúcej kaše – náhoda si ma tentoraz nevybrala, ale omnoho podstatnejšie je, že aj napriek môjmu nešťastiu v hre sa z tomboly stala vydarená akcia. Nešlo iba o fungujúcu interakciu medzi losujúcimi a publikom, ale už iba to samotné napätie a očakávanie, či ďalší vyžrebovaný lístok nebude práve ten váš, malo v sebe veľkú dávku zábavnosti. A raz to svišťalo naozaj tesne, joj, či som vtedy nadával! Na druhej strane som sa ale mohol stať šťastným výhercom DVDčka Twilightu, takže aj nevyhrať malo svoje plus.

Úžasnými cosplay se tu opět jen hemžilo

NEDEĽA

12:00 – Cosplay divadlo

Oppa Gangnam Style! Že neviete, o čom je reč? Tak to ste asi celé leto žili niekde v podzemnej kobke, pretože na internete sa tomuto fenoménu takmer nedalo vyhnúť. „Gangnam Style“ je pieseň kórejského speváka Park Jae-sanga, vystupujúceho pod menom Psy, ktorú preslávil jej chytľavý rytmus a hlavne humorný videoklip, v ktorom Psy predvádza takzvaný konský tanec. Ťažko sa to opisuje, to sa jednoducho musí vidieť.

Každopádne, ja osobne som tú pieseň až do Cosplay divadla ani raz nepočul. Vďaka populárnym memes som dobre vedel o jej existencii, ale nejako som sa nikdy nedokopal k tomu, aby som si ju naozaj vypočul. Prečo o tomto všetkom ale píšem v súvislosti s divadlom?

Pretože tento song bol súčasťou takmer každého vystúpenia a vždy, keď zaznel, privádzal divákov do vytŕženia. Netuším, či to bola číročíra náhoda, alebo sa skupiny medzi sebou dohodli, ale Gangnam Style tam znel takmer nonstop. A je aj jeho zásluhou, že nálada v sále bola excelentná. Väčšina vystúpení totiž bola skutočne premyslená a vtipná a tento generický, jednoduchý a zábavný song bol pre každé z nich skvelou bodkou.

Iba pre poriadok ešte uvediem, že nakoľko nebolo možné, aby mal každý súťažiaci vlastný mikrofón, dialógy boli dopredu nahrané (niekedy v nevalnej kvalite), a herci iba otvárali ústa. Čuduj sa svete, skoro vôbec to nevadilo.

14:00 – Diskusia s Mitsuhisom Ishikawom

Organizátori využili slávneho hosťa naozaj svedomito a po veľkej sobotňajšej prednáške a diskusii s divákmi rovnakého dňa sa rozhodli pánovi Ishikawovi vyčleniť čas na menší pokec aj v nedeľu. Každý, kto mal niečo na srdci, dostal priestor a riaditeľ Production I.G. urobil skutočne všetko preto, aby dotyčnému čo najpresnejšie a najfundovanejšie odpovedal. Nie je samozrejme v mojich silách vypísať tu všetky otázky a všetky odpovede, ktoré v ten deň zazneli, ale ukrátení neostanete. Aj ja som sa totiž na niečo spýtal. A ani v najdivokejšom sne by som nedokázal predvídať to, čo tá otázka spôsobila.

Začalo to úplne nevinne. Spýtal som sa pána Ishikawu na vec, ktorá mi vŕtala v hlave už od soboty, a síce ako veľmi je rešpektovaná práca scenáristu v japonskej kinematografii a že či sú v nej bežné podobné čachry ako v Hollywoode, kedy za jedným filmom môže pokojne stáť aj siedmimi ľuďmi sedemkrát prepísaná verzia jedného scenára. Odpoveď bola spočiatku jednoduchá (líši sa to vraj od prípadu k prípadu) a priestor následne dostali ďalší diváci.

Nebol však ešte všetkým dňom koniec. Po niekoľkých minútach sa na mňa Ishikawa s pani prekladateľkou obrátili znova a vyzvali ma, aby som prišiel k nim dopredu. Hlavou mi stihlo prebehnúť iba rýchle „OMG WTF LOL“ a už som stál vedľa nich a očakával, či si na mňa začnú ukazovať prstom a smiať sa, alebo za tak sprostú otázku dostanem rovno po papuli. Neprišlo (chvalabohu) ani jedno z toho. Namiesto toho som bol vyzvaný, aby som si z publika vybral jedno dievča. WTF pocit sa začal stupňovať a ja, hľadajúc nejaký oporný bod, som sa pohľadom zastavil na známej Sewitches (zábudlivci nech si odscrollujú späť na karaoke a na prvú prednášku), ktorú som síce nepoznal osobne, ale aspoň som vedel, že čiastočne ovláda japončinu. Spätne premýšľam, v čom mi to akože malo pomôcť, ale vďaka Sewitchesinmu smiechu počas Ishikawovho vysvetľovania som si aspoň uvedomil, že sa na mňa chystá niečo veľké.

Skrátka a dobre – mal som za úlohu zahrať vyznanie lásky a tým primäť Sewitches k tomu, aby sa za mňa vydala. Prečo? Údajne aby som demonštroval hypotetickú kvalitu scenára. Dobré vyznanie = sukces = dobrý scenár. Zlé vyznanie = fejliúr = zlý scenár. Jednoduché ako facka (ktorú som, pripomínam, nedostal).

Nuž, netrvalo mi ani desať sekúnd uvedomiť si, že nie je iného východiska a budem to proste musieť uhrať najepickejšie, ako len viem. A veruže som uhral. Diváci šaleli. Video, zachytávajúce tento môj herecký majsterštyk, sa ešte na internete neobjavilo (muhaha) ale tí šikovnejší z vás už môžu na Facebooku objaviť parádny meme, ktorý z toho celého vznikol – týmto chcem vyjadriť obrovské uznanie kamarátke Soni Lantajovej, ktorá je jeho autorkou. Rehotal som sa iba o trochu menej, než vtedy v nedeľu. 🙂 A samozrejme ďakujem aj Sewitches za parádnu asistenciu.

15:00 – TO ČO JE?! (Yablko a Blade)

Nie, nie som idiot, ja samozrejme viem, čo to je. „TO ČO JE?!“ bol názov prednášky, respektíve skôr súťaže, ktorá spočívala v premietaní rôznych rozmazaných a postupne sa zaostrujúcich obrázkov na plátno a diváci mali uhádnuť, z akého filmu, seriálu alebo hry tento obrázok pochádza. Kto uhádol, dostal cukrík. Jednoduché a veľmi zábavné. Ja som uhádol tri, ale bol tam frajer, ktorý si po skončení mohol pomaly otvárať cukráreň.

Divadelní scénka v rámci Ishikawovy besedy

16:00 – Záverečný program

Záver celého festivalu sa samozrejme niesol v znamení vyhlasovania víťazov. Čo sa karaoke týka, vcelku neprekvapivo vyhrali všetky tipy, ktoré som uviedol v hlasovacom lístku, akurát víťazi druhého a tretieho miesta boli v opačnom poradí. Boli to teda:

3. miesto: Sewitches a Zuzqaa (Chankapana)
2. miesto: Mon (Spiral)
1. miesto: Júlia (Hijo de la Luna)

Na výhercov AMV, fan-artu, original-artu a cosplay divadla si už dobre nespomínam (to už by ste odo mňa chceli priveľa), ale čo si pamätám, boli slzy šťastia v tvári dievčiny, ktorá so svojim cosplayom Votrelca nielenže vyhrala prvé miesto, ale zároveň aj účasť na svetovej súťaži v Londýne. Celkom zaslúžene.

A tak sa stalo, priatelia. Istrocon/Comics Salón/Parcon roku 2012 bol týmto definitívne ukončený.

*

Stojím na zastávke pred Istropolisom, čakám na autobus smer vlaková stanica, a pomaly ma začína opantávať smútok. Spomienka na tie úžasné tri dni je stále príliš čerstvá a mne sa nechce veriť, že už je koniec. Že fanúšikovskú atmosféru v takejto mierke budem môcť znova okúsiť najskôr až za pol roka na Anime Show 2013. Že sa teraz budem musieť vrátiť do všedného každodenného života. Popravde, nie je mi z toho dobre na duši.

Avšak ako tak sledujem naokolo postávajúcich ľudí so zelenými, teraz už poriadne ošúchanými, páskami na rukách, uvedomujem si, že ten vnútorný fanúšik v každom z nás predsa neumiera. Že žije ďalej bez ohľadu na to, koľko času ešte do podobného stretnutia ostáva. Cítim sa vďaka tomu o niečo lepšie.

Zmráka sa a autobus prichádza. Je čas ísť.

Fotili Ján Žižka, Vojta Rabyniuk, Pavla Lžičařová, Soňa Lantajová

Přečtěte si i reportáže Pavly Lžičařové a Mariana Kubicska