Tisíc podôb lásky

Nejlepší slovenská spisovatelka a její povídka, která uspěla v ceně Gustáva Reussa. Je to… “Paródia na najúspešnejšie filmy posledného dvadsaťročia. Príbeh nenaplnenej lásky podľa veliteľa Nortona a iných bytostí, ktorí sa stretli na vesmírnej stanici Babs5.” Za povídku byla připojena ještě její báseň Terminátor 3, z které povídka Tisíc podôb lásky vznikala.

Z povaly spadla veľká kvapka. Trafila presne doprostred hrnčeka a rozdelila sa na štrnásť menších kvapiek. Klasickými krivkami sa rozprskli po stole, kde sa radostne zvítali so starými kalúžkami.
Nemohol som si vyberať, v tomto podniku to bol jediný voľný stôl. Vkus mojej ženy pôsobí niekedy zarážajúco, ale na jej obranu musím povedať, že okrem Babs 5 sa v okolí niekoľkých svetelných rokov žiadna iná priestupná stanica nenachádza.
Dojem prebytostnenia umocňovalo hulákanie opitých Vulkáncov, ktorí okupovali barový pult. Po zrušení Zákona o neprejavovaní sa naučili vášnivo oddávať všetkým pôžitkom, ktoré vesmír poskytuje. Vulkánci znesú veľa, takže pult sa len tak prehýbal plnými i prázdnymi pohármi.
Odohnal som zo stoličky zopár guľatých chlpatých potvor a sadol som si. Popri mojom pravom uchu hvizdla fľaša. Rozbila sa o stenu a pod tabuľou NAŠI SPONZORI zanechala mokrý fľak. Tmavá tekutina pomaly stekala na hologram šedivejúceho muža s nápisom: „McLeod – večne živý.“
Floristický čašník akoby vypučal spod zeme. Pozametal črepy a s vyrovnaným výrazom v zelenej tvári sa obrátil ku mne. „Dáte si?“
„Ďakujem,“ odmietol som. „Iba čakám manželku.“
Pokrčil okvetnými lístkami. „Hostia sa nemôžu zdržiavať v reštaurácii bez konzumácie.“
Najradšej by som sa zdvihol, ale Lwaxi trvala na tom, že sa stretneme práve tu. Rezignoval som.
„Dám si pivo.“
Jeho panôžky rýchle zakmitali a o onedlho bol späť s papierovou táckou. Postavil som pollitrák pred seba, oprel som sa o lakte a v duchu som meral čas, za ktorý pena klesne o päť milimetrov.
„Prepáč, kamoš, máš tu voľné?“
Nado mnou stál vysoký chlap v ošúchanej leteckej bunde a namodralým nádychom tváre. Vyzeral presne ako tí, čo sa osem hodín denne dívajú na monitor automatického pilota. Kývol som hlavou.
Boli sme ticho iba chvíľu.
„Prepáč, kamoš, ty nepiješ?“
„Nikdy nepijem. Pivo mi nanútil čašník, vraj tu nesmiem sedieť naprázdno.“
Otrčil spodnú peru a nenápadne sa oprel o stôl tak, aby sa jeho lakeť dotýkal môjho pohára. „Nemysli si, že sa stariem, ale toho piva je škoda. Vadilo by ti, keby som okoštoval?“
Skôr, ako som ho stačil ponúknuť, obslúžil sa sám. Oblizol si penu z hornej pery, odgrgol si a položil pohár pred seba.
„Dobré. Neboj sa, nie som závislák. Ruky sa mi netrasú, aha, ani sa nemôžu. Som pilot. Voľakedy som sa nalietal… Ja som velil lodi, čo objavila Opačníkov. Zabudol som ti povedať, volám sa Norton.“
Nadvihol som obočie. „To ste boli vy? Počul som o vás. Nemyslel som si, že ste taký mladý.“
„Však som, a vykašli sa na tie formality, tykaj mi. Mňa tu každý pozná. Dáme si ešte po jednom? Aha, zabudol som. Čo tu sedíš, keď nepiješ?“
„Čakám manželku. Zmyslela si nakupovať, ešte kým sme na tejto strane galaxie. Pred skokom do červej diery vždy nakupuje.“
„Dúfam, že máš pozemšťanku.“
„Áno.“
„To je dobre,“ prikývol zadumane. „Ste šťastní, čo? Pozemšťanky sú dobré ženy. Hlupáci, čo sa ženia s kadejakými exotickými kráskami. Mohol by som ti porozprávať… Suší ma. Dám si aj za teba. Zaplatíš?“
Ani som si nevšimol, kedy vyzunkol moje pivo. Ale ako poznám svoju drahú ženu, ešte sa chvíľu zdrží. Zavolal som čašníka a na mojej tácke sa objavili ďalšie dve čiarky.
„Nazdar, Norton. Je tu voľné?“ vypískol na môjho spoločníka akýsi chriašteľ a prisadol si k nám. „Dávno som ťa nevidel, starec. A kto je toto?“
„To je kamarát. Čaká ženu, dnes skáču na druhú stranu.“
Chudes mi bodro potriasol rukou. „Som Ďuro. Jánošík, voľakedy bolo moje meno slávne. Môj pra-pra-pradedo bol najznámejším zástancom trhovej ekonomiky v strednej Európe, a k tomu chlap ako sa patrí. Dva metre pätnásť, v pleciach meter… Všetkým babám sa gombíky rozopínali, len čo ho zbadali.“ Ďuro vypol vyziabnutú hruď. „Lenže zle skončil. Ktorou loďou letíte? Videl som tu Nostromo.“
„My máme súkromnú. Pilot vybavuje nejaké pasové formality, tak nám zostalo trochu času. Manželka rada behá po obchodoch.“
Ďuro vystrúhal uznanlivú grimasu. „Dobre situovaný, čo? To môj pradedo, ten tiež…“
„Práve som kamarátovi hovoril o svojej žene,“ prerušil ho veliteľ Norton.
„On to ešte nepočul? To je škoda, pane, Nortonove historky sú na tejto stanici najlepším platidlom. Čašník, ešte dve pivá!“
Výbuch smiechu od barového pultu na chvíľu oslabil moju pozornosť. Zelený servír sa iba mihol v kútiku môjho oka a prázdne poháre na našom stole sa premenili na plné.
„Je tomu pätnásť rokov,“ začal Norton. „Bol som vtedy sopliak, samá ilúzia o budúcnosti. Price bola prvá loď, ktorej som velil. Mala nové motory, skúšali sme, čo dokáže, a trochu sme poblúdili. Vcuclo nás to do akéhosi tunela, teraz už každý vie, čo je to červia diera, a vypľulo nás vo svete, o ktorom dovtedy nik nepočul. Čo budem hovoriť, boli sme z toho vyjavení, ako čerstvo vyliahnuté šmelingy… Ahoj, Ellen,“ kývol žene, ktorá si práve sadala k vedľajšiemu stolu.
Piati po zuby ozbrojení chlapi jej chvatne uvoľnili miesto. Nepochybne nielen kvôli mohutným oblinám, čo sa jej vzdúvali pod bundou vojenskej uniformy.
„To je kosť,“ neodpustil si Ďuro. Zízal na kapitánku, až kým ním Norton nezatriasol a nepripil si s ním.
„Človeče, tam bolo planét! A obývaných, ani by si nepovedal. Motali sme tam sa pol roka. Bol by som šťastný ako Spejs Guru, keby sme našli nejakých normálnych ľudí, ako si ty, alebo ja. A potom sme objavili Opačníkov.“
„Ahojte, chlapci,“ zahrmel drsný hlas. Obrovský muž čiastočne robotického vzhľadu sa s hlasným škrípaním zložil na jedinú koštantitánovú stoličku, čo sa v bare nachádzala. Nemusel ju hľadať, niesol si ju so sebou. Dokazovala to široká stopa, plná rozbitých pohárov a zdrapov šiat, čo sa tiahla odo dverí k nášmu stolu. Zelený čašník prevrátil tyčinky, ale skôr, než sa pustil do upratovania, postavil pred Terminátora plechovku s olejom.
„Vy ste tu nový?“ Obrátil sa kyborg ku mne, ale Ďuro ho predbehol.
„Dlho sa tu nezdrží, dnes skáče. Hej, Té-Osemstovka, čo tu robíš? Nevyzeráš byť v najlepšej kondícii. Môj pradedo, ten ani v chorobe…“
Terminátor ho nepočúval. Chvíľu ma skenoval očami, spod ktorých mu už jemne presvitala červená. Keďže asi nebol spokojný s výsledkom svojich čidiel, potriasol hlavou a radšej si upil z plechovky. „Plánujeme sa so Sarah konečne vziať. Viete, ako každá žena, ešte by chcela dieťa. Lenže vylepšenie tohto tela niečo stojí, a Sarah už tiež nie je najnovšia. Tak som sa dal najať na likvidačné práce. Staré budovy, mestá, štruktúry a tak. O dvadsať minúť mi letí loď. Nadácia platí aj dopravu.“
„A Hrobokop s tebou neprišiel?“ zaujímal sa Ďuro.
„Ten to už má za sebou.“
„Nehovor! Nakoniec ho predsa dostali?“
„Čoby. Primátorka OCePová si ho dala prideliť ako bodyguarda. O tri týždne musel ísť do šrotu. Pri pitve sa zistilo, že ho starostka používala ako vibrátor. Zbavili ju funcie, ale…“
„Chudák starý plecháč, ou, prepáč, Té-Osemstovka. Vypime si na jeho pamiatku.“
Štrngli si všetci traja, najprv vrchom, potom dnom a nakoniec uzemnili o stôl. Až mi narobili chute, ale ja som zásadový.
„A čo sa stalo potom, keď ste objavili Opačníkov?“ vrátil som reč do pôvodného prúdu.
Norton sústredil pohľad na ďalšiu kvapku skondenzovanej pary, čo sa na nás chystala zo stropu. „Viete, prečo sa volajú Opačníci?“ predniesol neprítomne, akoby v padajúcej kvapke videl celý vesmír. „Prišli sme o dva člny a štyroch výsadkárov, kým nám to došlo. Na monitoroch vyzerali úplne ako my. Chemické zloženie ich prostredia aj ich samých bolo presne také, ako naše. Ibaže so záporným znamienkom. Sú nekompatibilní s ostatným vesmírom, len Boh vie, z čoho je zhotovený ich kryt. Na druhej strane, bez ich technológie by sme sa nikdy nedokázali vrátiť späť.“
Nostalgicky preniesol pohľad na bublinky, unikajúce z dna pivového pohára. Spev nacenganých Vulkáncov, ktorí sa hrčili pri barovom pulte, prehlušilo zakašľanie od vedľajšieho stola. Obzrel som sa. Kapitánka práve vyskočila, až prevrátila stoličku, a odlomila okoloidúcemu čašníkovi dva brachiblasty.
Ellen vypúlila oči. Ústa otvorila v nemom výkriku. Ruku s načierno namaľovanými nechtami si pritisla na hruď, kde sa pod jej bundou čosi hýbalo. Automatický zips zareagoval okamžite. Siahla do záhrenia a vytiahla odtiaľ tučného ryšavého kocúra, ktorému ešte stále kvapkalo z chvosta.
„Jones! To si urobil naposledy!“ Štítivo držiac mokrého kocúra za kožu na krku, odkráčala s ním na toaletu.
Ďuro sa zachichotal. „Keby som tak ja bol tým kocúrom. Nevyšli by sme odtiaľ aj dva dni. A keby tu bol môj pradedo, vykašľala by sa Ellen na toho s páskou cez oko, čo za ňou chodí každých dvadsaťštyri hodín. Ale povedz tuto šéfkovi, ako to bolo ďalej.“
Norton si prehrabol pieskovošedé vlasy. Všimol som si, že Terminátor visí na ňom všetkými skenermi a nahráva.
„Keďže som bol prvým, po návrate domov ma urobili sprostredkovateľom. Viete, vedomosti, ktoré nám poskytli Opačníci, boli úžasné, geniálne, len ste museli rátať s negáciami všetkých formúl. Dávno predtým, ako sa červia diera spojazdnila aj pre verejnosť, trávil som v ich svete viac času ako doma. Konzultantku mi robila Axel, najkrajšia žena, akú som kedy stretol.“ Znova si zašiel rukou do vlasov a neprítomne mávol na čašníka pre ďalšie pivo. „Začali sme sa stýkať aj mimo pracovných záležitostí. To dá rozum, vždy som mal na sebe ten opačnícky skafander. Dávali ich každému návštevníkovi, ináč by nás ich prostredie roztrhalo na pixely. Ale s Axel som si rozumel viac, ako s kýmkoľvek iným na svete.“
„A tak ste sa vzali,“ spomenul som si na sólokapra, ktorý pred pár rokmi obletel pol sveta.
„Hej, vzali.“ Nortonov vzdych sa utopil v pivnej pene.
Na vyjadrenie svojej účasti všetci strčili nosy do svojich pohárov. Spev Vulkáncov od baru nadobudol deštrukčnú frekvenciu.
Z povaly stiekla ďalšia kvapka. Tentokrát bola oveľa väčšia a hustejšia. Obratne sa vyhla nastavenému hrnčeku a pôvabne čľupla na dlážku. Spoza stola sa zdvihla neurčitá postava, ktorá sa sformovala do podoby policajta Austina.
„Čhauu,“ zatiahol Austin ešte predtým, ako na jeho identifikačnom odznaku vypučalo číslo 473. Pravé rameno trikrát láskyplne ovinul okolo Terminátorovho pása a sadol si mu na koleno.
„Heš,“ tvár T-800-ky sa skrivila odporom a kyborg si pritiahol plechovku s olejom bližšie. „Odkedy ho John preprogramoval, nemôžem sa ho zbaviť. Všetci mu hovoria Termo.“
Policajt Austin si s urazeným odfrknutím odsadol ďalej, ale svoju strečovú ruku udržiaval v stálom kontakte s Terminátorovým kovovým telom.
„Ty kokso, tomu hovorím cit,“ Ďuro uznanlivo nadvihol obočie. „Ako tuto Nortonov prípad. A ďalej?“
Veliteľ Norton sa strhol. „Začali sme spolu žiť, ak sa to tak dá nazvať. Pár mesiacov sme boli u nich, pár u nás. Lenže vždy, rozumiete, nech sme si boli hocijako blízko, vždy nás delili tie prekliate skafandre!“
Tentoraz som nadvihol obočie ja. Ale kým som stihol čokoľvek poznamenať, Terminátor sa prudko mykol. Čosi, čo bolo rýchlejšie ako jeho čidlá, vyskočilo kyborgovi na koleno a odtiaľ na stôl. Skôr, ako niekto stačil spozorovať, čo to vlastne je, huplo to dolu a zmizlo pod nohami ostatných hostí. Vzápätí sa okolo nás prehnali dvaja agenti FBI a stratili sa v dave.
„Strašné.“ Ďurovi sa už trochu plietol jazyk. „Mať pri sebe takú krásnu ženu a nemo-nemôcť sa jej ani dotttknúť… Ani milovať, ani rozmnožovať. Ako tuto Té-osemstovka.“
„Ja sa predsa idem dať vylepšiť,“ pripomenul mu Terminátor.
Juraj Jánošík naj-naj-najmladší ostal trochu zaskočený, ale keď sa jeho spomienky prebili cez pivový opar, prikývol. „To sú večné problémy, už Shaker-Shakespeare o tom písal. Rómeo a Lucia, veční milenci, čo sa nikdy nemohli… Hej, čašník, ešte dve pivá a jeden olej.“
„Hádam už stačilo,“ pokúsil som sa zasiahnuť, lebo som už tušil, ako to bude s platením. Ďuro aj veliteľ Norton sa však na mňa pozreli tak začudovane, že na táckach nám pribudli ďalšie čiarky.
„Nessstačilo. Môj pradedo, ten vládal piť celú noc. Ale, počkaj!“ Schmatol Ďuro odchádzajúceho čašníka za úponok. V hlave mu očividne vŕtal problém. „Nože povedz. Ako to robíte vy, fr-floristi? Semiačkami? Či hádam pučaním?“
Čašník urazene zaševelil okvetnými lístkami. „No dovoľte? Také nechutne primitívne! Každý predsa vie, že sa rozmnožujeme odrezkami!“ Dôstojne sa odknísal k pultu pozbierať cukrovým sirupom dorazených Vulkáncov.
„Aj moja Axel trpela,“ začkal Norton a chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, o čom hovorí. „Milovala ma. Tak veľmi mi chcela dokázať, ako ma ľúbi! Až som jedného dňa prišiel domov, a ona tam stála v tom nemotornom skafandri, pozerala sa na mňa a oči mala plné sĺz a lásky. A vtedy povedala – nemôžem takto ďalej žiť, chcem byť s tebou, aspoň pol sekundy chcem byť s tebou – a skôr, ako som stihol čokoľvek urobiť, rozopla si ten automatický zips a jej skafander stiahla zemská príťažlivosť na dlážku. Na okamih tam stála nahá, taká krásna, a milujúca, a ja som natiahol ruku, ale už som sa jej nedotkol. Keď ventilácia vytiahla ten štipľavý oblak von, uvidel som ju tam ležať na dlážke. Mala rozpustené vlasy, ruky, hruď, všetko, aj tú retiazku z opačníckeho zlata. A ja som tam klesol a díval sa, ako sa to, čo ešte pred chvíľou bolo mojou ženou, mení na čosi neforemné, čo sa scvrkáva samé do seba a mizne kdesi v inom vesmíre.“
Pri stole zavládlo pietne ticho. Ďuro bol červený v tvári a smrkal. Terminátor nostalgicky pokyvkával hlavou a ani nevnímal, že policajt Austin si mu prítulne položil hlavu na plece.
Aj ja som bol dojatý. Je to poľutovaniahodné, keď si muž, ktorý urobil najväčší objav v dejinách ľudstva, nemôže dovoliť kúpiť kvalitný skafander. Cítil som, ako sa mi pri pohľade na toho zlomeného človeka tisnú slzy do očí, ale nemohol som si dovoliť plakať.
Našťastie sa vo dverách objavila silueta mojej drahej Lwaxi. Popri nej sa pretisli dovnútra dve kopy balíkov. Spomedzi jednej z nich som zachytil úpenlivý pohľad nášho zlatého robota, preto som pichol do stola svoju kreditku, rýchlo som sa rozlúčil a ponáhľal k svojej žene. Obzrel som sa ešte za Nortonom, ležiacim na mokrom stole. Na chvíľu som pocítil niečo ako výčitky svedomia, no rýchlo som ich potlačil.
Správa, že náš pilot už všetko vybavil a môžeme skákať na druhú stranu, ma potešila a vtisol som Lwaxi na pery žiadostivý bozk. Už som sa nevedel dočkať.
Ja viem, že som predajom našich technológií Pozemšťanom zarobil dosť a skafander, čo nosím v tomto vesmíre, je fakt absolútne super.
Ale doma je doma.


TERMINÁTOR 3: NOC SČÍTANIA

Alexandra Pavelková

Šľahol plameň, spadla hviezda.
Nahý obor hore vstáva.
Niečo sa mi na ňom nezdá –
veľké telo, malá hlava.

Spoza rohu výkrik zaznie,
mľask a k tomu tupý úder.
Feťákove oči prázdne,
už je na poslednom súde.

Tieň sa kradne nočným mestom.
Ktože sa tu zjavil znovu?
To je predsa robot – nestor,
hľadá Sarah Connorovú.

Plameň šľahol, STAR sa mihla.
Superhmota žiada zmenu.
Aby sa zo zeme zdvihla,
slúž a chráň a umri pre ňu.

Prázdna búdka, zoznam starý.
Dva tiene už sedia v autách.
Obrov pohľad krvou žiari,
za ním úsmev policajta.

Nový byt a silné dvere,
na tabuľke správne meno.
Osem zámok, sedem relé
ovládaných jednou ženou.

Robot: „Dobrý večer, madam.“
Nový program, ENTER. „Pani,
nie pre vraždu vás dnes hľadám,
nesiahajte po tej zbrani!

Pozri na mňa, Sára, som muž.
Bojovať viac nie je treba.
Svet si zachránila, tak skús
myslieť trocha aj na seba.“

’Nezničiteľný je – a tá
baterka je stále nová.
A ja starnem. To sa ráta‘,
uvažuje Connorová.

No kým dostane sa k chybám,
na prah dverí tôňa sadne.
„Nazdar, decká! Už vám chýbam?
Privítanie je tu chladné!“

Robot – obor vlastným telom
drahú Sarah pred ním chráni.
No policajt povie smelo:
„Som tiež preprogramovaný!

Terminátor, vrav mi ’Termo‘…“
šepká robotovi s nehou.
A tak v láske žijú vedno.
On ľúbi ju a on jeho.

Sdílet...Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestEmail this to someonePrint this page

Zveřejnit odpověď