Rád bych tímto rozhovorem představil a přiblížil širší čtenářské obci milovníků tištěné fantastiky a obzvláště hororu, čerstvě se vylíhlou tvář slovenské hororové scény – spisovatelku Naďu Vojtekovou. Čistokrevně hrůzostrašné zjevení, které se vynořilo jen ten nahoře (nebo ještě spíše ten zdola) ví odkud! Autorku, která potenciální čtenáře lusknutím prstů přenese do své Krajiny stínů. Rozhodně se tu od tebe Naďo nečekají stručné odpovědi!
První a samozřejmě nejobligátnější otázka je, co tě vůbec přivedlo k tomu, abys začala psát a proč právě horor, když pro křehoučké éterické autorky je tolik jiných možností na umělěckou seberealizaci?
Už od malička som mala veľkú predstavivosť, ktorá až priveľmi často prechádzala do denného snenia, kedy v podstate utekáte do vlastného sveta. Taktiež som veľmi často prežívala živé sny, pri ktorých mi nejaký čas trvalo než som zistila, že sa nejednalo o realitu. Keď som sa naučila písať, začala som si sny zapisovať, aby som na ne nezabudla. Na základe toho som zistila, že pri písaní sa človeku otvárajú nové možnosti a schopnosti, vďaka ktorým sa spomienky alebo predstavy dajú opakovane, skoro až realisticky prežívať a zároveň ich vaša fantázia vedome alebo podvedome pretvorí do vami preferovanej podoby.
Keď sa nad tým tak zamyslím, svoj prvý príbeh som sa pokúsila napísať v ôsmich rokoch a aj tentokrát sa malo jednať o horor. Pokiaľ si správne pamätám, nedokončila som ho, pretože som sa začala báť vlastného bubáka 😀
Myslím, že na mňa mal veľký vplyv fakt, že som na hororoch v podstate vyrástla. Z jednej strany ma desili, avšak z druhej zároveň priťahovali. Bolo to niečo zakázané a záhadné. Zvedavosť a túžba objavovať jednoducho vyhrali. Horor sa mi do slova a do písmena dostal pod kožu už len tým, že poodhaľuje časť ľudskej (i neľudskej 😊) povahy, ktorej súčasťou sú aj jej slabosti a temné zákutia, o ktorých sa v spoločnosti a v bežnom živote nerado hovorí.
Tvé vzezření lolitky s andělskou tváří přímo ničivě koliduje se zaměřením tvé tvorby. Mohla by jsi alespoň naznačit v čem je ten trik? Jaké magické rituály praktikuješ, jaká kouzla používáš na to, abys vypadala takto mladě? To se koupeš v krvi paniců nebo co?
Najprv chcem poďakovať za kompliment😊
Popravde, chcela by som sa vidieť Tvojimi očami, mne zrkadlo ukazuje niečo iné 😀
Tvé povídky již vyšly v několika antologiích vydavatelství Hydra, co přesně tě spojilo s těmito mnohohlavými ženami?
Bolo to pre mňa naozaj nečakané. Práve som išla do práce, keď sa mi ozvala Katka (Soyka) Čavojová, že sa jej páčila moja poviedka Kufor. Poslala som ju predtým do súťaže Istroconu a Katka mi ponúkla možnosť vydať ju v zbierke poviedok Istrocon 5.
Veľmi ma to prekvapilo a zároveň aj potešilo. Vôbec som to nečakala. Som za to veľmi vďačná, pretože to spustilo sled udalostí, pri ktorých som mala možnosť spoznať mnohých úžasných ľudí.
Tvoje prvotina pod názvem Z Krajiny tieňov, nemohu se zbavit dojmu podobnosti se svými Zlověstmi, je propojena základním příběhem. Jak jsi na tento koncept vůbec přišla? A samozřejmě oba víme, že ode mne jsi neopisovala.
Napadlo mi to práve vo chvíli, keď som sa snažila vymyslieť, v akom poradí by som chcela poviedky v knižke usporiadať a hľadala som aspoň malé súvislosti, ktoré by k sebe sedeli. Zistila som, že vzhľadom na to, že každá z nich bola písaná v inom časovom horizonte, to nebude jednoduché. Tak som dostala nápad prepojiť ich úplne novým príbehom, ktorý to dokáže.
Kde bereš inspiraci pro svoje opravdu originální zápletky? Je pravda, že povídka Matka byla poněkud slabší od tvého standardu, přesto byla svým vyjádřením také rozhodně originální. A to se cení. Odkud bereš ty nápady?
U mňa je to z deväťdesiatich percent jednoznačne hudba. Ak natrafím na dobrú skladbu, v mysli sa mi objaví buď iba obraz, alebo postupne celý príbeh, ktorý keď sa rozhodnem zrealizovať, musím ho napísať práve pri tej konkrétnej skladbe. Niekedy si beriem inšpiráciu zo snov alebo z asociácií, ktoré vo mne vyvolajú bežné veci v mojom okolí.
Přibliž sebe jako člověka, tu fyzickou schránu se jménem Naďa Vojteková, zcela specifickým způsobem do světa vhozenou materializovanou entitu, která plní svou roli v soukolí sociálně institucionalizovaného stroje.
Myslím, že som v zásade obyčajná, až na menšie odchýlky. Unavená životom 😀 Ráno vstanem, idem do práce, rada si pozriem dobrý film, prečítam knihu a vypočujem dobrú hudbu (tá je mojou skutočnou drogou). Keď mi ostane trocha času, venujem sa svojim blízkym a zvieratám.
Obálka tvé knihy je více než tématicky originální a vizuálně prostě bombastická. Co k jejímu zrodu vedlo? Proč se vlastně autorka stane nahou nymfou se začernalými prsty, od pasu vystupující z magického jezera?
Obálka je inšpirovaná konkrétnou postavou z jednej z mojich poviedok 😊
Ja osobne som skôr introvert, ale situácia ma donútila k pre mňa stresujúcemu kroku. Pôvodne mala byť na obálke moja kamarátka, ktorá presne zodpovedala mojim predstavám, ale bohužiaľ to nevyšlo a mňa tlačil čas.
Musím spomenúť úžasných a ochotných Dušana a Thu Trang Kozakových, ktorí mi so všetkým s ochotou a trpezlivosťou pomohli, bez nich by to nikdy nevzniklo.
Jak se stalo, že se tvému debutu dostalo takové luxusní knižní podoby? Skvělý a navíc praktický formát, vazba v pevných deskách, již zmíněná úžasná obálka a zcela dokonalé atmosféru doplňující ilustrace od Eleny Vatrushkiny. Další užití čar a kouzel?
Za to všetko môžem poďakovať hlavne Katke Čavojovej, Tonovi Stiffelovi a Lenone Štiblaríkovej za ich dôveru a pomoc.
S Elen ma zoznámila moja dobrá kamarátka. Patrí jej moja veľká vďaka, pretože Elen je neuveriteľne talentovaná grafička a úžasný človek. Jej kresby považujem za to najkrajšie na mojej knižke 😀
Křest tvé knihy probíhal o slavnostním večeru na prosincovém FénixConu 2022. Ta byla ve dvou případech polita krví a v jednom zašlemována zdrcnutými krevními sraženinami od tří nestorů slovenské fantastiky. Jak na tebe tento křest zapůsobil autorsky i lidsky? A samozřejmě jak došlo k tomu krvavému odebírání, jestli víš podrobnosti? To by zajímalo určitě každého.
Priznám sa, že sa v tej chvíli vo mne bilo viacero pocitov. Vystupovanie na verejnosti mi väčšinou robí problém a tréma je mojou častou spoločníčkou. Preto sa vo mne striedala radosť, nadšenie, nervozita aj strach zároveň. Zo svojich nestorov Lenony Štiblaríkovej, Tona Stiffela a Martina Králika som bola naozaj nadšená a touto cestou by som im samozrejme chcela poďakovať za ich krásne slová a odvahu zašpiniť sa 😀
Asi niektorých fanúšikov krvákov sklamem, ale krv bola iba umelá, o to ťažšie sa jej však dalo zbaviť. Použila som rôzne typy skúmaviek a jednu so špeciálnym činidlom, ktoré malo na svedomí už spomínané zrazeniny. Bola som rada, že sa z konkrétnej skúmavky podarilo vyklepnúť aspoň niečo 😀
Ještě než přijde poslední obligátní otázka, pověz čtenářům, co je přesně to TO, co tě inspiruje ve tvé specifické tvorbě. Je to víc knižní nebo filmový smyšlený svět, anebo klasický svět v němž žijí ti ‚obyčejní‘ lidé?
Určite všetky tri možnosti. Ako som už spomenula, na hororoch som vyrástla. Kvôli mojej zvedavosti, kedy som cez privreté dvere tajne pozorovala všetky tie strašidelné a záhadné príbehy, ktoré ma desili a fascinovali zároveň. Vďaka nim som mohla spoznať, čeliť a nakoniec prekonávať viacero úrovní strachu. Najviac vo mne zarezonoval horor To (1986), vďaka ktorému som si vypestovala slušnú coulrofóbiu :-D, ďalej filmy Phenomena (1985), Věc (1982), Nočná mora z Elmstreet (1984), Predátor (1987), Terminátor (1984), Psycho (1960), Halloween (1978) a dalo by sa pokračovať.
Svojím spôsobom k tomu dopomohol aj starší bratranec, ktorý mi umožnil spoznať aj menej známe hororové skvosty a potom si mňa, moju sestru a sesternicu doberal s poriadnou dávkou čierneho humoru.
Samozrejme neskôr, keď som sa naučila čítať, ma uchvátili všetky rozprávky, ktoré aspoň trochu zaváňali záhadou a strašidelnosťou.
Najväčší zlom nastal, keď som doma v knižnici objavila knihu Stena od Marlen Haushoferovej a zistenie, že To od Stephana Kinga bolo sfilmované podľa knižnej predlohy.
V tom momente u mňa nastúpila éra Stephana Kinga. Hneď po ňom ma oslnil Brian Lumley so svojimi Nekroskopmi, ktoré sú podľa mňa naozaj úžasné.
Samozrejme nevyhli sa mi ani iné žánre (scifi, fantasy, detektívne romány), ale horor to u mňa jednoznačne vyhral na celej čiare.
Z „obyčajného“ sveta ma pohltila psychológia a kriminalistika, konkrétne profilovanie.
Fascinuje ma rôznorodosť ľudských pováh a ich rozdielnosť vo vnímaní sveta a v pohľade na život. Človek sa snaží pochopiť, čo dokáže niektorých jedincov viesť k určitým niekedy až desivým a nepochopiteľným činom. Pokúša sa v tom nájsť nejaký zmysel a motiváciu.
Pretože podľa mňa väčšinu z nás desí fakt, keď sa niečo stane bez príčiny, tým pádom spôsobom, ktorý sme nemohli predvídať a ani ovplyvniť. Bezmocnosť je naozaj desivá, aspoň pre mňa určite.
A je tu klasicky závěrečná otázka. Co chystáš do budoucna pro své již získané i ty potenciálně nové čtenáře, kteří si tě jistě co nevidět najdou? Máme se bát?
Najbližšie by som sa chcela pokúsiť o poviedku do Krvavého Považia, taktiež o novú spoločnú poviedku so skvelým autorom Antonom Stiffelom a už veľmi dlhú dobu mi v mysli leží príbeh, ktorý som sa ešte neodvážila oživiť. Chcela by som to skúsiť a tak dúfam, že sa mi to podarí 😊
V tomto prípade by sa jednalo skôr o novelu, možno i román.
Ze srdce děkuji Nadě Vojtekové za skvělý rozhovor. Za to, že přijala možnost se rozpovídat o sobě a své tvorbě. A hlavně děkuji za to, že jsem to mohl být já, kdo ji vyzpovídal, když už jsme se společně setkali ve dvou antologiích vydavatelství Hydra. A po přečtení její knihy Z Krajiny tieňov já osobně vím, že se zrodila, nebo spíš z temných hlubin vesmíru materializovala nová skvělá autorka tuzemského hororu.
