Jacqueline Harpmanová: Já, která nikdy nepoznala muže

Máme knihy, v ktorých sa neustále voľačo deje, aj také, čo rozprávajú variácie nám už známych alebo aj osobne prežitých príbehov. Potom sú tu príbehy časom plynúcim pomaly, takmer bez vzrušenia či náhlych zvratov. Príbehy, ktoré nikto z nás neprežil. Takým je aj román Já, která nikdy nepoznala muže. Poviete si, že to musí byť nuda. Avšak v tomto príbehu, o ktorom vám teraz poviem niečo viac, nudný nie je ani jeden jediný riadok…

Maličká

Ona nedostala meno. Oslovujú ju Maličká a žije v jednej veľkej cele s ďalšími ženami. Väzenkyne nevedia, prečo ich tam zatvorili, a už vôbec si nedokážu vysvetliť, akou zhodou nešťastných náhod sa medzi nimi ocitlo to dieťa. V čase uväznenia mala asi dva – tri roky. Teraz je z nej mladá slečna a začína svet vidieť vlastnými očami a mať svoje názory. Okolo mreží sa neustále pohybujú dozorcovia. Vždy sú ticho, nevravia, nekomunikujú ani medzi sebou. Ženy sa nesmú dotýkať, nemhli tú malú zobrať do náručia a utešiť. Nesmú veľa vecí. Kričať, plakať, zúriť, nespať, búriť sa. Za všetko sú trestané bičom…

Ich deň je vždy rovnaký. Veľa možností v tom malom priestore nemajú. Niekedy dostanú potraviny, vtedy varia. Ak im dajú látku a šitie, šijú si oblečenie. Keď je mydlo, tak sa umývajú. Záchody sú uprostred cely, aby na ne bolo stále vidieť…

Jedného dňa odišli?

V jedno ráno, práve keď otvoria mreže, začne húkať siréna. Všetci dozorcovia sa dajú do behu a opustia priestor cely. Pre väzenkyne je to šok, pretože niečo také nečakali. V cele prežili roky a už sa vzdali nádeje, že ju niekedy opustia. Rezignovali. Zrazu sú voľné. Majú strach, veď keby sa strážcovia vrátili, trestu by neunikli. Nakoniec vyjdú von a konečne sa voľne nadýchnu. Čo vidia im nepripomína svet, ktorý poznali. Na akom mieste sa to ocitli, a ako je možné, že dozorcovia zmizli bez stopy a kam vlastne? Sú neisté, už dávno zabudli premýšľať, logicky odvodzovať. Aj keby to stále vedeli, nemajú žiadne informácie, nič, čo by im pomohlo určiť, kde sú a čo sa udialo. Netušia, či si dokážu po toľkých rokoch väznenia opäť zvyknúť na voľnosť pohybu. Budú schopné v tomto cudzom svete, prežiť?

Nič a predsa všetko

Pri čítaní románu Já, která nepoznala muže netušíte, kam ste sa to s postavami dostali, kde sa spoločne nachádzate. Je to dystopický príbeh, plynúci kľudným tempom, kde sa deje len málo vecí a v ktorom sa autorka zamerala na vnútorné prežívanie a myšlienky hlavnej postavy. Maličká si nepamätá nič zo sveta, z ktorého pochádzajú jej oveľa staršie spoluväzenkyne. Dokonca nemáva ani menzes, a tak sa dlho cíti osamelá a iná, oddelená od spoločnosti ostatných žien. Kým ony spolu spomínajú na svoj predošlý život, Maličká nemá na čo. Nerozumie veciam lásky, netuší, ako vyzeral život žienky domácej, či tej, ktorá chodila do práce. Na čo boli muži? Mnohé veci jej ženy odmietajú vysvetliť. Ona tým získava pocit, že majú tajnosti a že stojí mimo ich skupinu. Sú to pocity osamelosti, chaosu z množstva otázok, na ktoré si nedokáže sama odpovedať a ostatné k odpovediam nedokáže prinútiť.

Jaqueline Harpmanová má skvelý štýl vyjadrovania a dokáže čitateľa udržať v napätí od začiatku do konca bez toho, aby sa v deji vyskytol nejaký veľký dramatický, akčný či nečakaný moment. Dej je jednoduchý, plynie pomedzi riadky, občas vyskočí nová otázka, ktorú si staršie ženy či Maličká kladú, no napriek tomu sa pristihnete, že ste v očakávaní. Čakáte ďalší drobný zvrat, vysvetlenie, náhodný objav či čiastočnú odpoveď.

Čo bude ďalej?

Autorka sa sústredila na zobrazenie myslenia rôznych žien a ich schopnosť prispôsobiť sa novým okolnostiam. Rovnako psychologicky rozoberá ich reakcie na to, čo nachádzajú na svojej púti krajinou. Uvedomovanie si a postupné nachádzanie dôkazov, že sú široko – ďaleko jediné na mieste, o ktorom netušia, či je to Zem. Často sa pýtajú, čo bude ďalej? Postavy sa so situáciou nezmierujú rovnako. Niektoré sú odhodlané bojovať a užívať si slobodu čo najlepšie, iné rezignujú. Chátrajú duševne aj telesne. Nakoľko prežili veľkú časť svojho života v starej fungujúcej spoločnosti, boli matkami, manželkami či milenkami, vyznávajú isté morálne hodnoty. To sa však netýka Maličkej. Jej myslenie je oveľa jednoduchšie, nepoznačené tým, čo bolo, formuje sa presne podľa potrieb a situácií, ktorými práve prechádza.

Já, která nikdy nepoznala muže je krásnou sondou do ženskej duše. Hovorí o slobode, ktorá je vo vnútri nás, našich mysliach a srdciach. Je to smutná, no zároveň aj istým spôsobom radostná kniha. Je o schopnosti tešiť sa z maličkostí, hľadaní radosti v tých najbežnejších veciach, o voľnosti a slobode. Pretože zavrieť nás môžu, no vo svojom vnútri, vo svojej hlave, o slobodu prísť nemusíme. Maličká je toho jasným príkladom. Hoci sa trápi mnohými otázkami, hľadá na ne odpovede, o ktorých vie, že ich nikdy nedostane, predsa sa dokáže vnútorne zmieriť so životom, aký vedie. S tým, že raz zostane poslednou žijúcou bytosťou. Že sa zrejme do konca života nedozvie, prečo ich zatvorili, v akej krajine či na planéte sa nachádzajú, kam zmizli strážcovia. No nerezignuje. Neprestáva zamestnávať svoju myseľ, číta, učí sa písať, pátra po vysvetleniach. Jej nezdolná energia a odhodlanie inšpirujú čitateľov, aby sa nevzdávali a snažili sa v každej situácii nájsť to dobré a nejakým spôsobom ju využiť vo svoj prospech.

To chceš!

Já, která nikdy nepoznala muže je zvláštna kniha. Pomalá a zároveň rýchla, tichá a pritom plná kriku. Plynie a nepotrebuje žiadne veľké akčné scény, tragédie či zvraty. Napriek tomu sa do nej zahĺbite a doslova si vás omotá okolo prsta. Budete ju čítať jedným dychom, lebo osud Maličkej sa akýmsi zázrakom stane vašim osudom. Precítite jej bolesť, samotu, chvíľkovú prázdnotu a poženie vás vpred jej sila a chuť hľadať, pátrať, túlať sa a objavovať. Jednoducho, toto je román, ktorý sa oplatí prečítať.

Jacqueline Harpmanová: Já, která nikdy nepoznala muže