Lenona Štibralíková, žena mnoha řemesel

Lenona Štibralíková je druhá polovička vydavateľstva Hydra. Je to akčná žena, ktorá sa so svojimi literárnymi postavami nehrajká a s radosťou ich necháva platiť za každú chybičku, ktorú spravia. Jej hrdinovia sú napriek tomu, že autorka je žena, väčšinou
cynickí a drsní muži. Veď kto pozná chlapov lepšie, ako ženy?
Lenona je rodáčka z východu Slovenska, kde sa rodia temperamentní muži a ešte temperamentnejšie ženy. Vyštudovala ruský a španielsky jazyk a už dlhší čas pracuje v rodinnej firme v Humennom.
Je víťazkou Ceny Karla Čapka s poviedkou Bratislavská bludička, ktorá vyšla vo vydavateľstve Hydra ako román (2014). Okrem tejto poviedky jej práce vychádzajú dodnes v rôznych antológiách, v ktorých patria medzi tie najlepšie. Osobne veľmi rada spomínam na príbeh Vagón uprostred lesa zo Zbierky Koleje smrti.
Medzi jej ďalšie práce patria knihy Prehnité mesto, Tester, Astrálny pútnik či Táto krajina nie je pre slabých, jedna zo zostavovateliek viacerých poviedkových zborníkov, či drabble Abeceda žerie deda, píše aj pre weby zamerané na fantastiku. Rozhodne patrí medzi najzaujímavejšie postavy súčasnej literárnej scény na Slovensku, a aj preto by som vás s ňou rada zoznámila.

Aké boli tvoje spisovateľské začiatky? Písala si už ako mládežníčka, či si začala až v dospelejšom veku?

V prvom rade som veľa čítala – dve až tri knihy týždenne, ráno, počas prestávok v škole, v dopravných prostriedkoch, doma. Čítala som všetko, ale postupne prevládli fantastické žánre, až napokon zvíťazili a dnes už prakticky nie som schopná prečítať nejakú knihu bez fantastického ozvláštnenia, pripadajú mi nudné, obyčajné alebo príliš depresívne a traumatizujúce, ale ja sa chcem čítaním v prvom rade baviť, nie sa trápiť, odreagovať sa, uletieť od každodenných starostí. Vďaka mojej dlhoročnej kamoške Kataríne Soyke, ktorá mi dávala čítať a komentovať jej prvý rukopis Sklený vrch, som pričuchla k aktívnemu písaniu a zistila som, že je to príjemný relax a dá sa pri tom pekne zabaviť – vytvárať postavy, dej, charaktery, bláznivé situácie, tvoriť vzťahy a svety, pohrávať sa s nimi. Takže písať som začala ako dospelá a okrem prvých pár, podľa mňa jednoduchých humorných vtípkov vo forme poviedok, som vďačná za spätnú väzbu a hodnotenia porotcov z rôznych súťaží, do ktorých som posielala poviedky, novely aj romány.

Prvotiny… Boli by po drobnej úprave vhodné na publikovanie? Používaš ich ako zdroj inšpirácie?

Prvotiny nie a dnes už asi ani nemá zmysel sa k nim vracať. Je to pár kratučkých poviedok a jeden dlhší román, tie zostanú pekne v zásuvke. Jedným z prvých románov bol aj Astrálny pútnik, hoci som ho vydala ako druhý, bol napísaný skôr než Šťastlivec a je to na ňom cítiť. Dnes by som ho dosť zoškrtala a prepísala, vylepšila, lebo stále je v ňom veľa dobrých nápadov a ten svet ma bavil. Koho by nebavilo astrálne cestovanie vesmírom, nie?

Tvoje práce sú drsné, temné, občas sa v nich mihne záblesk svetla, no sú v podstate  také, ako život. S postavami sa nemaznáš, ružové príbehy nie sú na programe dňa. Bola si taká od začiatku, či to prišlo až neskôr?

Vždy som inklinovala k čiernemu humoru, sebairónii, k sarkazmu. Je to špecifický uhol pohľadu a spôsob, ako sa vyrovnávať s problémami. Neupadnúť do depresie, netrápiť sa a hlavne – príliš veci nerozpitvávať, nešprtať sa v nich, veď mnohé sa časom vyrieši samé a čo nie, to nejako dopadne. Takýto prístup sa nedá naučiť, jeho základy musia byť v povahe a nie každému vyhovuje. Mám pocit, že je bližší Čechom, Slováci majú tendenciu brať veci príliš vážne.

Ja sama som tvojim veľkým fanúšikom, preto som rada, že sa ťa môžem osobne povypytovať na veľa vecí. Čo tí ostatní fanúšikovia? Dostávaš listy, maily na ktoré odpisuješ?

Väčšina čitateľov nemá potrebu svoju spokojnosť nejako verejne prejavovať, preto ma vždy poteší názor či ohlas fanúšika napísaný na Martinuse či goodreads. Mám pocit, že dnes je všeobecne populárne vyjadrovať sa skôr kriticky až odsudzujúco a pochvala sa „nenosí“.

Podporu cítim zo záujmu o besedy, o rozhovory, vnímam reakcie ľudí, ktorí prídu na krsty kníh, na naše workšopy a akcie, ktoré organizujeme v rámci vydavateľstva Hydra. Vďaka conom sa stretávam s fanúšikmi osobne, mnohí sa zastavia, pozdravia ma, kúpia si moju najnovšiu knihu s tým, že už niečo odo mňa čítali a páčilo sa im to. To je asi tá najlepšia  pochvala.

Súťaže… Si veľmi súťaživý človek? Máš snahu posielať svoje poviedky do súťaží aj dnes, keď už si v ponímaní väčšiny ľudí, profesionálna spisovateľka?

Katarína tvrdí, že som veľmi súťaživá, ja som si to o sebe nikdy nemyslela, ale v porovnaní s ňou asi som. Nie však v zmysle: „Zapojím sa, aby som vyhrala“, ale „Zapojím sa, aby som zistila, ako na tom som, čo dokážem a kam až sa dostanem“. Potrebovala som nejaký impulz, dôvod, prečo sa vybičovať k výkonu. Inak som dosť pohodlný tvor, najradšej spím, čítam, jem a pijem kávu, preto vyhlásenie poviedkovej súťaže či zbierky vo mne vyvolávalo chuť dokázať mne samej, že to zvládnem, že moju poviedku vyberú. Kedysi som sa do súťaží zapájala často, je to aj dobrý spôsob, ako o sebe dať vedieť, ako svoje meno dostať do širšieho povedomia. Dnes už nesúťažím, zaujímam sa skôr o to, do akého projektu sa zapojiť, s kým spolupracovať. Impulzy tu stále sú, len času už nemám toľko ako kedysi.

Ty si jediná slovenská víťazka Ceny Karla Čapka. Myslíš, že literárne súťaže majú pre začínajúcich autorov nejaký význam?

 Áno, súťaže majú pre nich veľký význam a to nemusia ani zvíťaziť či umiestniť sa na popredných miestach. Viaceré súťaže u nás i v Čechách uverejňujú aj zaujímavé poviedky, ktoré sa umiestnili na nižších priečkach v rebríčkoch, zostavujú z nich zbierky alebo ich uverejnia v časopisoch a na weboch. Je dôležité dostať sa do povedomia čitateľov, vydavateľov a buduje to autorovi sebavedomie, posúva ho to ďalej, dáva mu to motiváciu pokračovať v písaní. Spisovateľom sa nestanete po napísaní jednej víťaznej poviedky, mnohí ale skončia práve po prvom úspechu.

Obe sme z generácie, ktorá sa bežne stretávala s dvoma jazykmi. Nemáme preto problém čítať v češtine. Sleduješ literárnu scénu u našich susedov?

Áno, kupujem aj knihy českých autorov. Vďaka webu Legia.cz vidím, čo nové vychádza a ak ma zaujme anotácia či diskusia o knihe, dám si ju do wishlistu. Ročne prečítam aspoň desať kníh od českých autorov.

Ktoré české knižné tituly, prípadne autori, ťa v poslednej dobe zaujali?

Vediem si vo svojom notebooku akýsi „čitateľský denník“, do ktorého si pravidelne zapisujem podľa mesiacov, kedy som ktorú knihu prečítala a ako veľmi sa mi páčila, takže to viem celkom presne. Zaujala ma trojdielna séria Miroslavy Dvořákovej  Návrat na Mizeon, tak som si kúpila aj sériu Vykladač, ktorá vyšla len v elektronickej podobe a tiež bola skvelá. Jej vesmír plný mágie a démonov, ktorých vníma ako mimozemšťanov, je výborne prepracovaný, má šmrnc a super postavy. Od Karolíny Francovej odporúčam sériu Purpurová noc – fantasy z moderného Česka ovládaného čarodejníkom a z nováčikov ma zaujal Oskar Fuchs, jeho romány Frost a Hitokiri sú plné akcie, humoru a zaujímavých hrdinov. Teším sa na posledný diel Mycelia od Vilmy Kadlečkovej a samozrejme aj na pokračovanie space opery Algor od Jana Hlávku a Jany Vybíralovej! Som ich nadšená fanúšička.

Máš/ máte v úmysle niekoho takého nádejného a nového od našich susedov prípadne osloviť aby prispel svojou poviedkou do nasledujúcej zbierky?

V Hydre chystáme zbierku sci-fi poviedok /ešte nemáme názov/, preto sme s ponukou na spoluprácu oslovili českých autorov, ktorí sci-fi píšu, ale otvorení sme každému, kto má chuť a záujem s nami spolupracovať. Začiatkom roka 2020 začneme na výbere vhodných poviedok intenzívnejšie pracovať, dovtedy nám do vydavateľstva môžete posielať svoje poviedky. Vítané sú všetky podžánre – space opera, hard sci-fi, biopunk, steampunk…

Ty a Hydra… Máš svoju prácu v rodinnej firme. Aká je tvoja úloha vo vydavateľstve?

Čítam a posudzujem rukopisy, ktoré k nám do vydavateľstva prichádzajú, robím betaríding autorom, ktorých rukopisy sme sa rozhodli vydať. Spolu so Soykou upravujeme texty po gramaticko-štylistickej stránke, kontrolujem už zalomené texty pred odovzdaním do tlače a vytváram ePuby (elektronické formáty kníh). Konzultujem so Soykou rôzne problémy, ktoré vznikajú, radíme sa spolu a pomáhame si (väčšinou schvaľujem a chválim, čo urobí či dohodne). Práce je veľa a som rada, že sme taký zohratý tandem, obe berieme vydavateľstvo ako koníček.

Keď sú dve ženy spolu… tak často spolu nevedia vydržať bez toho, aby sa pohádali. S Katarínou ste priateľky už dlho. Neprežívate občas ponorkovú chorobu? Ako zvládate problémy a stresy okolo vydávania kníh?

Vždy sme sa výborne dopĺňali, ona vedie, ja ju podporujem, pomáham, ako sa dá. Ona býva v Bratislave, preto je väčšina práce na nej, ja sa snažím jej to uľahčovať a nezavadzať pri tom. Máme rôzne povahy a temperamenty, ale obe sme otvorené možnostiam a nápadom, no hlavne – robíme to preto, lebo nás to baví, nie je to naše živobytie, ale koníček, takže máme potrebný odstup.

Kto má v Hydre väčšie slovo? Alebo inak… Aké štátne zriadenie u vás vo vydavateľstve funguje?

Je to ako viesť auto. Niekto musí riadiť, rozhodovať, byť zodpovedný a občas vybaviť aj nepríjemný rozhovor, a to rada prenechám iným. Takže Soyka riadi a šliape do pedálov, kontroluje rýchlosť a ja ju slovne komentujem (povzbudzujem), kochajúc sa krajinou. Ale je to tandemová jazda. Musím nás obdivovať, ako to všetko zvládame, koľko vydaných kníh už má Hydra na konte a kam až sme to dotiahli.

Tento rok ti vychádza nová kniha, Táto krajina nie je pre slabých. Čo ťa inšpirovalo k jej napísaniu?

Základom je rovnomenná poviedka, ktorá sa páčila porotcom aj čitateľom súťaže Martinus Cena Fantázie, preto ju nominovali až v troch kategóriách tejto súťaže. Hlavný hrdina mi tak prirástol k srdcu, že som mu dala dlhší príbeh a svet, do ktorého zapadol. Je to humorná a temná story plná príšerných antihrdinov, s ktorými však budete častokrát sympatizovať, lebo to, akí sú, je výsledkom prostredia, v ktorom musia prežiť.

Pýtam sa skutočne každého. Prečo sa venuješ práve fantastike?

Lebo príbehy bežných ľudí vytvára život, navyše ich ešte opisujú aj meinstrímoví autori. Ja som chcela písať niečo, čo v slovenskej literatúre doteraz nebolo, niečo, čím by som bola jedinečná, iná a práve vo fantastike som našla dosť veľkú oblasť, ktorá sa dala naznačiť a rozvíjať. Chýba nám aj biopunk, slovenský splatterpunk, mestská fantasy a space opera sú len v náznakoch ako jednohubky. Musíme si ešte počkať na sci-fi ságu alebo sci-fi horor z vesmírneho prostredia. Fantastika je u nás stále oblasťou, v ktorej autor môže byť raz označený ako „autor prvej slovenskej…“. No nie je to lepšie, než byť autorom tristej evitovky alebo historickej romance? Aj seriózna literárna veda našu fantastiku akosi obchádza, ešte nedospela k takému záujmu o tento žáner ako je tomu v zahraničí. Chýba ucelená publikácia o domácej fantastickej tvorbe, ktorá by rozoberala základy a najdôležitejšie diela hlbšie než na úrovni vymenúvania vydaných kníh. Zišla by sa možno aj čítanka či učebnica pre základnú a strednú školu o domácej fantastike. Je tu jednoducho stále o čom písať a byť pri tom prvý.

Prezraď nám, na čom pracuješ, aké máš plány, o čom snívaš?

Tešia ma pozitívne ohlasy na fantasy poviedku v Čase hrdinov II, vyšiel mi román Táto krajina nie je pre slabých. Moja sci-fi hororová poviedka v českej zbierke Dokud nás smrt nerozdělí bola editormi veľmi pozitívne prijatá, tak uvidíme, ako zareagujú čitatelia. Chystám sa sadnúť k PC a konečne zapracovať na sci-fi poviedke pre budúcoročnú zbierku od Hydry, chcela by som prispieť humornou sci-fi, hororu už bolo dosť. A ak inšpirácia dá, tak sa pustím do nového rukopisu. Dúfam, že to bude splatter s ženskou hrdinkou, to v slovenskej fantastike asi ešte nebolo.

Sdílet...Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterPin on PinterestEmail this to someonePrint this page

Zanechat odpověď