Slovenský časopis Fantázia, aj keď sa to nezdá, má už päťdesiatku za sebou. Vyzerá mlado, sviežo, ale aj dôstojne. Je presne taká, akú ju čitatelia chcú mať. Rovnako je na tom aj tohtoročné prázdninové číslo.

Už sa vám niekedy stalo, že počas čítania knihy sa vám triasol žalúdok od napätia, končeky prstov ste mali studené napriek tomu, že ste sa potili od očakávania, ako sa bude príbeh vyvíjať ďalej? Stalo sa vám niekedy, že ste pri dočítaní kapitoly boli vtiahnutí do deja tak silno, až ste si povedali: „Ešte pár strán a končím.“ a pritom ste nekončili a čítali až kým vaše unavené oči nenarazili na posledné slovo?

Neželané dedičstvo po neobľúbenom strýkovi – antológia poviedok, ktorá ma nezvyčajne zaujala nielen svojím obsahom, ale aj poslednou stranou. Tam som sa totiž dozvedel, že vyšla v náklade iba 300 kusov. Je možné, aby slovenská komunita zaoberajúca sa hororom, humorom a ich kombináciami mala takú slabú základňu?

„Jééj – práve mi volala manželka, že už mám Fantáziu doma. Super!!! Dobrá manželka. Dobrá Fantázia. Človek ani nevie, na čo sa má viac tešiť.“ – krátka správa, ktorú dostal vydavateľ časopisu od jedného z čitateľov. Mal ten čitateľ dôvod tešiť sa na Fantáziu?

Keď som dostal email so žiadosťou o zrecenzovanie románu, ktorý má byť „niečo medzi generačným – mafiánskym románom a trilerom, s hororovým podtónom (jeden z hrdinov sa postupne mení do celkom neľudskej, psychopatickej formy) – ako ma predtým informovali“, potešil som sa. Veď slovenských románov s hororovým nádychom nevychádza až tak veľa. O pár dní sa mi tá kniha dostala do rúk…